V roku 2009 vtedajší britský premiér Gordon Brown ohlásil začiatok zelenej revolúcie, rozsahom porovnateľnej s priemyselnou revolúciou. Zelená revolúcia má viesť k novej dobe ekologickej, kde sa uhlíková stopa stane základným merítkom pre akúkoľvek aktivitu.

Toto epochálne pôsobiace vyhlásenie z úst vplyvného politika jednej z uhlíkovo najintenzívnejších krajín sveta odzrkadľuje skutočnosť, že tlak na premenu ľudskej spoločnosti a jej hospodárstva je čoraz výraznejší. A to z viacerých dôvodov, ktoré sú navzájom silno prepojené. Keďže hlavným motívom je znižovanie emisií skleníkových plynov, dostal sa do politickej rétoriky pojem nízkouhlíková ekonomika.

Nízkouhlíková ekonomika je nový koncept postupne vytláčajúci blednúci odkaz trvalo udržateľného rozvoja, s ktorým sa kvôli jeho všeobjímajúcej podstate a komplexnosti politici nikdy nedokázali naplno stotožniť. Aspoň nie do takej miery, ktorá by zaručila serióznejšie aplikovanie jeho princípov v praxi.

Tam, kde trvalo udržateľný rozvoj neuspel, ukazuje nízkouhlíková ekonomika silné ambície. A to preto, lebo je to vízia ekonomiky — úvahy o boji proti klimatickej zmene, úsporách, efektívnosti a racionálnosti využívania zdrojov a takisto ochrane životného prostredia sú vnímané cez ekonomickú optiku. A tu sa politikom ponúka atraktívne východisko, ako sa vysporiadať s tlakom verejnosti a vedeckej obce na zvýšenie úsilia v boji proti klimatickej zmene a zastavenia ničenia životného prostredia a problémami kolabujúceho ekonomického systému. Obe krízy sa dajú spojiť.

Ľuďom, ktorí sa venujú krízam, ich príčinám a dôsledkom, napadne filozofická a systémová rovina tohto prepojenia a začnú hovoriť o transformácii a reforme spoločnosti a spôsobu, akým hospodári a uspokojuje svoje potreby.

Politici a hlavní predstavitelia ekonomických odvetví si toto prepojenie vysvetlili odlišným spôsobom: boj proti klimatickej zmene a environmentálnym problémom je možné využiť pre naštartovanie upadajúcej ekonomiky cez investície do tzv. nízkouhlíkových odvetví a technológií.