Po Maďarsku, Grécku, Írsku a Portugalsku sa aktuálne pozornosť finančných špekulantov obracia na Španielsko. Od júla 2011 utrpela krajina odliv kapitálu vo výške cca. 128,7 mld. eur. Posledné dostupné údaje sú za február 2012 — len za tento najkratší mesiac sa z krajiny vytiahlo 25 mld. eur. Španielsku sa výrazne predražuje refinancovanie verejného dlhu. Najväčším problémom ale nie je verejný dlh. Najzávažnejšou výzvou je pozostatok realitného boomu — enormné súkromné zadlženie a obrovské množstvo prázdnych bytov.

Španielsko sa až do roku 2008 oslavovalo ako príklad úspechu neoliberálnej politiky. Tempo rastu bolo pomerne vysoké, nezamestnanosť klesala a verejné financie sa zdali byť v solídnom stave. Prísadami španielskeho rozmachu boli stavebníctvo, nehnuteľnosti a rýchlo rastúce súkromné zadlženie domácností. V žiadnej inej európskej krajine nebol podiel stavebného sektora na HDP taký vysoký ako v Španielsku. Stavebníctvo vstrebávalo nízkopríjmovú pracovnú silu.

Obe vlády — pod vedením post-frankistickej Ľudovej strany (Partido Popular) resp. sociálno-liberálnej Španielskej socialistickej robotníckej strany (Partido Socialista Obrero Español) — systematicky vychádzali v ústrety stavebníckemu a realitnému sektoru. Medzi rokmi 1997 a 2007 sa počet bytov zvýšil cca. o 30 % (o 7 miliónov) a ceny nehnuteľností sa viac než zdvojnásobili. Bola to ale nadprodukcia. Na konci roka 2008 ostalo cca. milión bytov nepredaných. Táto prehnaná stavebnícka produkcia mala značný dopad aj na životné prostredie. Mestská zástavba bez akejkoľvek väčšej plochy zelene sa tiahne sto kilometrov pozdĺž Costa del Sol a stredozemného pobrežia pri meste Alicante.

Realitný rozmach sa financoval úvermi. Španielsky vstup do eurozóny podporil pôžičkový boom. Úrokové sadzby značne poklesli. Úvery na bývanie agresívne ponúkali najmä regionálne banky (cajas). Za bonitné sa označovali aj chudobné domácnosti. Na konci roka 2008 súkromná zadlženosť domácností dosiahla 84 % HDP. To je celkom jednoznačne nadmerná úroveň.

Tento model rastu mal mimoriadne nerovný charakter. V rebríčku hospodárskej nerovnosti v rámci EÚ Španielsko prekonalo iba susedné Portugalsko. V období rozmachu 1995 až 2007, kedy „sa Španielsku darilo“ (España iba bien), 40 % Španielok a Španielov zažilo obdobie chudoby.

Rastový model sa nevyznačoval iba sociálnym vylúčením, ale aj hospodárskym úpadkom. Po vstupe do EÚ španielske hospodárstvo utrpelo čiastočnú deindustrializáciu. Vstup do eurozóny a agresívna nemecká politika mzdovej deflácie zhoršili štrukturálne problémy španielskeho hospodárstva. Tesne pred krízou španielsky deficit bežného účtu prekročil hranicu 9 % HDP. Deficit sa financoval úvermi zo zahraničia, najmä od nemeckých a francúzskych bánk.

Aj bez urýchľovača v podobne globálnej krízy boli v Španielsku už v roku 2008 prítomné všetky prímesi masívnej krízy. Vláda PSOE až neskoro priznala, aká je kríza hlboká. Ako sa kríza prehlbovala a ako narastal vonkajší tlak, začala už vláda PSOE postupne prijímať úsporné opatrenia. Po volebnej porážke PSOE sa tieto opatrenia zradikalizovali za vlády Ľudovej strany.

Úsporná politika už pozná svoj účet. Španielske hospodárstvo sa opäť začalo prepadať. Miera nezamestnanosti dosahuje 24,4 %. U mladých je to ešte horšie. Sú najvzdelanejšou generáciou, akú kedy krajina mala, ale polovica z nich nemá prácu. Recesia a vysoká nezamestnanosť ešte viac zhoršujú problémy so súkromným zadlžením.

Zatiaľ čo vláda Ľudovej strany ohlásila ďalšie tvrdé škrty v školstve a zdravotníctve, zároveň hľadá nové spôsoby, ako zbaviť banky časti ich zlých dlhov. Zvažuje sa vytvorenie akejsi konsolidačnej „zlej banky“, kam by súkromné banky mohli odpratať časť nesplácaných pôžičiek. Financial Times uvádza, že na rekapitalizáciu slabých španielskych bánk možno bude treba ďalších 100 mld. eur.

Proti úsporným opatreniam a prevládajúcemu hospodárskemu modelu sa z mnohých strán začali valiť vlny odporu. Pred mesiacom paralyzoval hospodársky život generálny štrajk. Ešte minulý rok okupovali verejné priestranstvá mohutne protestujúci-e indignados-as. Na čele hnutia stáli najmä mladí nezamestnaní. Hnutie formulovalo novátorské spôsoby, ako sa vysporiadať so súkromným zadlžením — dôraz sa má klásť na dlžníkov, nie na banky. Indignados a indignadas požadujú prísnejší dohľad nad bankami, progresívnejší rozpočtový režim a verejné programy pre bývanie. Diskusia o alternatívnom modeli rozvoja sa však sotva začala.

Text vychází v rámci projektu Kritická ekonomie, jehož je Deník Referendum partnerským médiem.