Chcel by som napísať, že mi rozuzlenie prinieslo úľavu, ale nie je to tak. Nie pre to, že by som sa bál vlády jednej strany. Výsledok volieb je jasnou odpoveďou na otázku, či nepotrebujeme obmedziť demokratickú diktatúru strán, ako to žiadali ľudia šokovaní udalosťami posledných mesiacov. Okrem iného predstavuje takmer smrteľnú ranu občianskej politike, aktivizmu a viere, že na verejné veci môžeme vplývať aj bez straníckej knižky.

Najväčšie obavy vyvoláva otázka, či bude schopná nová opozícia ponúknuť kvalifikovanú kritiku budúcej vláde. Nie som si istý, či boli v sobotu v ringu s Robertom Ficom, alebo ich dal dole v prvom kole Vitalij Kličko. A keď vidím, že najúspešnejším pravicovým politikom sa stal Igor Matovič, tak mi, Sulíkovými slovami, naozaj "lepí". Matovič svojím úspechom dokázal, že generačná zmena v radoch pravice nie je automatickou zárukou kvality.

Pravicový volič je podľa obľúbeného bonmotu tým "lepším Slovenskom". Je pracovitejší, podniká, je talentovaný, tvorivý, a volí vždy tak, aby myslel na všetky nenarodené deti a na všetky budúce generácie. Tento segregačný pohľad som vždy považoval v jazyku slovenskej pravice za nepríčetný dôkaz o vlastnej mimoriadnosti. Matovičovo víťazstvo zničilo aj tento mýtus. Matovič je novou tvárou pravice, je mladý, nemá program, iba túžbu po sebe samom.

Obávam sa, či čaru jeho úspechu nepodľahnú aj ľudia v SDKÚ, teda keď sa preberú z povolebnej kómy, a činovníci KDH, ktorí už hádam vytrávili pôstne pečené prasiatko. Považovať ho čo len na chvíľu za svojho prirodzeného spojenca by bolo priznaním, že už dávno nejde o "zodpovedné riešenia". Keďže je ale pravica k. o. na žinenke, opozíciu Smeru budú musieť robiť predovšetkým médiá, mimovládne organizácie a občania.

Nemajú síce imunitu ani peniaze na asistentov, no ostatné mesiace ukázali, že im stále ide, bez ohľadu na politické rozdiely, o to, aby sme žili vo funkčnom štáte. Kde sa stane korupcia nie iba zločinom, ale verejnou hanbou. Kde nebudú súdy, prokuratúra a tajné služby politickým nástrojom, ale budú chrániť záujmy občanov aj pred politikmi. Kde nebude ochrana prírody považovaná za sektárstvo, ale za povinnosť.

Kde budú mať ženy rovnaké príjmy ako muži a štát začne považovať svojich občanov za jedinečný kapitál a nie za lacnú námezdnú silu pre korporácie. Kde vzdelanie a výskum budú mať prednosť pred jadrovými a betonárskymi loby a dane nepôjdu do Karibiku, ale na nemocnice. A kde sa etnické, náboženské a sexuálne menšiny nebudú cítiť ako občania druhej kategórie, ale ako opory politického národa.

Mnohé z týchto krokov môže urobiť aj Smer a presvedčiť, že je štandardnou sociálnou demokraciou. Ak by sa to podarilo, dokázali by sme Európe, že nežijeme v stave studenej občianskej vojny, ale v modernom štáte, ktorý je triezvy aj napriek svojim politikom.