Český ekonóm Tomáš Sedláček dostáva u našich západných susedov ale i na Slovensku pomerne značný mediálny priestor. Pre médiá je príťažlivý najmä preto, že je schopný o ekonómii rozprávať jednoducho, v podobenstvách. Hovoriť prístupne o zložitých ekonomických javoch je samo o sebe vítané. Rozprávky v ekonómii sa ale stávajú problémom vtedy, keď so skutočnosťou manipulujú.

Medzi leitmotívy Sedláčkovho rozprávkarčenia patrí interpretácia súčasnej krízy — považuje ju za dôsledok všeobecne prepísknutej spotreby, ľudovo povedané nenažranosti. Podľa neho sme sa (sic!; merkuj 1. osobu množného čísla) príliš zadlžovali, prejedli sme si tak budúcnosť a teraz — vlastne úplne prirodzene — nastal čas na šetrenie a úsporné opatrenia. Na Slovensku sa podobným uvažovaním prezentuje napr. Richard Sulík, podľa ktorého Slováci žijú nad svoje pomery.

Už je pomaly únavné opakovať, že rast verejného zadlženia nie je primárnou príčinou krízy. Aktuálne na to už x-tý krát vo svojom blogu upozornil Paul Krugman. Spriemeroval pomer vládnych dlhov k HDP piatich sužovaných krajín európskej periférie a vyšiel mu jasný záver - dlh klesal z úrovne cca. 90 % na konci 90. rokov až na 75 % v roku 2007. O nesprávnosti dlhovej diagnózy krízy a liečby úspornými opatreniami aktuálne výborne publikoval Richard Koo.

Otázkou teda je, prečo sa tieto pomerne zrejmé a v odborných kruhoch akceptované skutočnosti nedostali do bájoslovia Tomáša Sedláčka. Je to azda preto, že nenašiel v biblii podobenstvo pre bežný účet platobnej bilancie? Alebo snáď preto, že Tarantino ešte nenatočil film s hláškou, ktorá by pomohla zaonačiť fakt, že krajiny európskej periférie pred krízou znižovali úroveň svojich dlhov?

Táto otázka nám pomáha odhaliť, ako sa ekonomickému mainstreamu — hoci v sedláčkovskej exotickej postmodernej podobe — darí prekvitať aj po kríze. Akokoľvek nekonvenčne a spirituálne pôsobí, je Tomáš Sedláček apoštolom praobyčajnej konzervatívnej politiky škrtov, nerovnosti a sociálneho regresu.

Ešte zaujímavejšou je ale otázka, prečo závažné argumenty ignorujú vlády a medzinárodné inštitúcie, od ktorých sa očakáva riešenie krízy. Americký ekonóm Dean Baker správne poznamenal, že napríklad zástupcovia tzv. trojky (ECB, MMF a EK) musia vedieť, že ich recept na krízu nefunguje a že ju dokonca prehlbuje. Dokument trojky, ktorý sa napriek svojmu prísne dôvernému charakteru dostal na internet, toto podozrenie potvrdzuje.

Z toho vyplýva, že pod rúškom protikrízových opatrení sa presadzuje celkom konkrétny politický program. Trojka požaduje nižšiu minimálnu mzdu v Írsku, slabšiu ochranu zamestnancov v Taliansku, Sulík vyzýva na ďalšiu demontáž sociálneho štátu a znižovanie verejných výdavkov. No a podobným tlakom naprieč Európou robia štafáž mediálne mažoretky à la Sedláček. Aj bez konšpiračného videnia sveta sa dá hovoriť o tom, že záujmové skupiny vedia využiť aj krízu na to, aby presadili svoje videnie ekonomiky, politiky, „zmyslu života a všetkého vôbec“.

To nie je nič nové pod slnkom. Je ale dobré si to pripomínať, a to najmä vtedy, keď budeme počúvať moralizátorské ponaučenia ekonomických kazateľov o tom, že sa skončila éra biftekov. Treba sa pýtať, kto konkrétne sa prepcháva(l). Bežní Gréci, Česi, Slováci... en bloc? Alebo sú nenásytné celkom konkrétne sektory (vrstvy, triedy) spoločnosti — finanční špekulanti, ktorí nás do krízy doviedli, a súčasná politická a finančná elita, ktorá svet viacmenej vedome ženie do recesie?

Som si istý, že na tieto otázky by sa dalo odpovedať vcelku jednoducho, aj formou podobenstiev. V tomto zmysle ale pohádky Tomáša Sedláčka robia ekonómii medvediu službu — namiesto popularizácie ju degradujú a ekonomickú realitu ľuďom nepribližujú, ale zahmlievajú.

Text vychází v rámci projektu Kritická ekonomie, jehož je Deník Referendum partnerským médiem.