Na kritický článok Iva Bystřičana o brnianskej sociológii ma upozornil kamarát. Že či som to už čítala. Podľa všetkého som bola — tri dni po zverejnení — jedna z posledných, ktorých text bývalého absolventa v nasledujúcich chvíľach poriadne vyprovokoval. Tú provokáciu na ňom veľmi oceňujem. Zároveň ma však jeho obsah prekvapil. Nie ani tak popisom „problému“, ktorý predkladá, ako skôr jeho implicitne a z trochu paradoxnej pozície navrhovaným riešením. V ňom totiž vidím ohrozenie toho hlavného, čím sociológia podľa mňa môže prispievať, a to jej roly ostrovčeka pozitívnej deviácie, kde je v poriadku tráviť čas tým, že sa pýtame, prečo žijeme tak, ako žijeme, a či by to vlastne nemohlo byť celé trochu inak.

Než vysvetlím prečo, musím upozorniť na jedno: v tejto reakcii nechcem hovoriť za nikoho, len za seba. Text odráža môj osobný a chvíľami dosť idealistický pohľad na to, k čomu by mohlo viesť štúdium sociológie. Hádam to ale nebude vadiť.

Poďme sa na úvod pozrieť, aké tvrdenia sa dajú vyčítať z článku Iva Bystřičana: Hospodářské noviny, ktoré v čísle z 15. 2. 2010 uverejnili výsledky porovnania českých univerzít a ich jednotlivých študijných odborov a sociológiu na FSS MU predstavili ako jasného víťaza vo svojej kategórii, vychvaľujú brniansku sociológiu neprávom. Podľa Iva Bystřičana je sociológia na FSS MU nehodná víťazstva, pretože podporuje „záhaľčivú triedu“, nepraktické vzdelanie a je určená (a vychádza v ústrety) zbohatlíckym deťom, ktorých rodičia podporujú v tom, aby sa na vysokej škole do sýtosti zabavili. Tento prístup znevýhodňuje „obyčajného“, alebo inak — „praktického“ človeka, uchádzača či uchádzačku, ktorá od školy požaduje prípravu na „fach“. Toto tvrdenie pritom Bystřičan vyvodzuje z pohľadu na jednosemestrálnu ponuku kurzov v magisterskom štúdiu sociológie, kde podľa neho chýba vzdelávanie v metódach a učenie sa „výskumu“. Sociológiu v Brne obviňuje nielen zo snahy stať sa čo najviac „sexy“, prilákať zábavy chtivú mládež, ale tiež z uzavretia v slepote obyvateľov „vzdušných zámkov teórie“, pohŕdajúcich „špinavým“ výskumom (štatistikou, výskumnými metódami a analýzou dát).

Spôsob, akým postrehy prezentuje, ho predstavuje ako zmieneného „praktického“ obyčajného človeka, ktorý sám školu absolvoval, avšak v lepších časoch, kedy ho výučba pripravila na „remeslo“. Ako starší muž s touto skúsenosťou sa preto najprv diví svojej mladšej — ešte študujúcej a, uznajme, dosť detinsky vykreslenej — priateľke, ktorá pozoruje nesúlad medzi vlastnými očakávaniami posilňovanými obrazom školy v HN a aktuálnou ponukou kurzov. Nakoniec jej však dá za pravdu, len čo overí, že jej sťažnosti nie sú len obvyklým „ženským“ a „študentským“ reptaním, ale hlasom podobne praktického človeka, akým je on sám.

S tromi postrehmi uvedenými v článku sa dá súhlasiť:

1. sociológia neučí jasnému remeslu a nezabezpečuje študujúcim pracovné miesto
2. sociológia sa snaží byť atraktívna pre študentov a študentky
3. škola (vo všeobecnosti) zvýhodňuje deti z rodín s vyšším kultúrnym, sociálnym a/lebo ekonomickým kapitálom a má tendenciu reprodukovať spoločenské rozvrstvenie

Predkladajúc kritiku týkajúcu sa týchto troch bodov, článok občas opomína, že možno vyjadrujú všeobecnejšie fenomény či „problémy“, a navrhuje riešenia, ktoré s trochou predstavivosti k zmene k lepšiemu asi nepovedú. Trochu nepresvedčivá je aj prijatá pozícia autora.

Najprv k spomenutej „pozícii“. Ivo Bystřičan, ktorý je sám dosť vzdelaný, vládne slovom, ovplyvňuje spoločenské vedomie skrz médiá a disponuje poznaním, ktoré mu umožňuje pomerne šikovne hovoriť ako reprezentant obyčajných a praktických ľudí, čo nemajú čas ani peniaze na to, zabávať sa nejakými „sexami“, „intimitami“, „diskurzami“ či „mocou“, obviňuje akademických sociológov a sociologičky z neužitočnosti, záhaľky a elitárstva. Je jeho reflexia vlastnej pozície skutočne úprimná?

Ak sa sústredíme na výčitky voči brnianskej katedre, jej výučbe a neužitočnosti pre študujúcich, je na mieste zmieniť sa o sociologických prácach, ktoré upozorňujú, že súčasná vysoká škola nie je schopná absolventom zabezpečiť pracovné miesto. Už od osemdesiatych rokov 20. storočia je zrejmé, že absolvovanie určitého odboru k vysnívanej práci (a pláci) pravdepodobne nepovedie. Tvrdí to Ulrich Beck v kapitole „Slepá kolej — vzdělání bez zaměstnání“ knihy Riziková společnost (SLON, 2004).

Tento stav je charakteristický pre premeny ekonomiky na konci 20. storočia. Z rôznych pozícií sa pritom dá tvrdiť, že usilovať o opak by nebolo vždy celkom šťastné. Jednak, ak sa držíme požiadavky na vzdelanie, ktorú predkladá Bystřičanov text, učenie sa jednému remeslu môže byť vo flexibilnej ekonomike nevýhodné. Čo ak spoločnosti zamestnávajúce dnešných absolventov ako špecialistov na prieskum za pár rokov zistia, že im ich poznanie nestačí alebo je im nanič?

Za druhé, zabezpečenie miesta nadväzujúceho na určité vzdelanie pre všetkých jeho absolventov je možné asi len v centrálne riadenom hospodárstve. A to samozrejme znamená tiež určenie počtu študentov, ktorí vôbec dostanú šancu študovať. Ak to vezmeme z celkom inej strany, tak výučba sociológie nemá byť učením „remeslu“ jednoducho preto, lebo toto remeslo ju vedou nerobí. Jej účelom je práve ten zmienený a podľa Bystřičana pre zamestnávateľov nezaujímavý rozvoj kritického myslenia, nech už bude nakoniec uplatnené kdekoľvek. Ostatne i Beck v súvislosti s rozvoľnením istôt ohľadne získania zamestnania na základe vzdelania pozoruje nárast záujmu o vzdelanie „pre vzdelanie“ (Beck 2004: 244).

Tvrdenie, že univerzita reprodukuje sociálne nerovnosti, je tiež vyargumentované v rámci sociologickej teórie a debát. Pierre Bourdieu (1998) upozorňuje na rolu vysokého vzdelávania ako možného prostriedku reprodukcie kultúrneho i sociálneho kapitálu rodiny a na tendenciu univerzity nezámerne znevýhodňovať tých, ktorí a ktoré pochádzajú z rodín, kde vzdelanie predstavuje menšiu (ak vôbec nejakú) hodnotu. Čo si budeme hovoriť — určite sa ľahšie študuje tomu či tej, kto má podporu rodičov (morálnu i finančnú — a to bez ohľadu na to, či sa rodina musí uskromniť, alebo na vzdelanie detí jednoducho má), kto nájde pod stromčekom slovník cudzích slov (aby si ho vzal/a pekne so sebou na kolej), notebook, alebo najnovšie publikácie z odboru, či ten/tá, koho rodičia, brat i stará mama od mladého veku ochotne utrácajú za romány v pôvodnom jazyku.

Hlavné prekvapenie textu sa však skrýva v nesúlade medzi nastoleným problémom a jeho požadovaným riešením. Kritika upozorňuje, že brnianska škola sociológie je elitárska, neučí fachu a snaží sa vyjsť v ústrety študentom, ktorí sa chcú baviť, lebo na to majú. Ivo Bystřičan v tejto situácii od Katedry požaduje: 1) reagujte na požiadavky „praktických“ a „obyčajných“ študentov a 2) neučte teóriu (tá je „vzdušným zámkom“), učte techniky. Teda neučte, ako si klásť otázky a získavať odpovede, ale učte „survey“, prieskum, ktorého zameranie, význam, ciele i aplikáciu nakoniec za absolventa rozhodne niekto iný. Podstatné je, aby absolvent dostal svoj kus žuvanca za technické postupy, ktoré sa v škole dobre naučil. Kritický náhľad je zbytočný.

Dovolím si tvrdiť, že toto volanie je volaním po škole, ktorá udržiava status quo. Ono totiž podľa vyznenia Bystřičanovho textu: A) ak univerzita odpovedá na požiadavky študentov, nemá túto stratégiu zmeniť, má akurát začať počúvať iných študentov, a B) obyčajný človek nechce poznanie, ktoré má záhaľčivá elita. Chce praktické a bezproblémové poznanie, ktoré mu zabezpečí dobré miesto. Škola mu ho má poskytnúť, aby sa zaradil podľa vlastných predstáv. Pravdepodobne teda podľa predstáv o adekvátnej sociálnej mobilite, ktoré si nesie z domu a z predchádzajúcich skúseností. Nemá mu dať nič viac. To „viac“ (napríklad kritické myslenie, teória, ktorá je množstvom vyargumentovaných a kritike otvorených myšlienok o tom, aká je povaha sveta, prečo je svet taký aký je, a ako sa mení, ale i schopnosť pochopiť a meniť vlastnú situáciu) je predsa znakom prináležania k nepracujúcim elitám.

Celkovo teda text nepriamo nastoľuje nasledujúcu požiadavku adresovanú vyučujúcim: prestaňte študentom pchať myšlienky o povahe sveta, nenúťte ich klásť si otázky o tom, ako žijú a či sú s tým spokojní. Buďte ako škola len viac otvorení obyčajným ľuďom, ktorí od vás chcú jednoducho záruku a znalosti potrebné pre ako-tak dobré miesto.

Univerzita je do veľkej miery „elitným prostredím“, i v tom negatívnom význame slova. Možnosť priznať to a prípadne niečo robiť s nechcenými dôsledkami — alebo aspoň chcieť s tým niečo robiť — ale nevyplýva z toho, že jej reprezentanti (učitelia) ovládajú techniky „prieskumu“ (o „výskume“ je totiž možné hovoriť len v spojitosti s tvorbou a overovaním teoretického poznania). Možnosť reflektovať vlastnú pozíciu aj efekty jednania ide ruka v ruke so schopnosťou kriticky myslieť, dávať si veci do súvislosti a pýtať sa. V ideálnom prípade týmto svojim „elitným“ poznaním a schopnosťou kriticky nazerať na spoločnosť okolo i na seba samu dokáže sociológia nakaziť aj študentov.

Netvrdím, že Brno je príkladom realizácie podobného ideálu, ani nechcem preceňovať význam sociologického vzdelávania vo všeobecnosti. Chcem len uznať jednu z jeho možností. Ivo Bystřičan zmienené schopnosti a poznanie určite má. Neviem, či vďaka škole, alebo ich proste mal vždy, i pred univerzitou. Sociologické vzdelanie z Brna ich v ňom ale minimálne neubilo.