Približne v polovici apríla založilo 57 krajín sveta Ázijskú investičnú a infraštruktúrnu banku. Bývalý minister financií vo vláde Billa Clintona Larry Summers tento akt označil za moment, keď Spojené štáty prišli o svoju úlohu bankára a ručiteľa globálneho hospodárskeho systému.

Väčšina komentárov sa v danej súvislosti zamerala na to, že sa významní spojenci USA vrátane Veľkej Británie (s výnimkou Japonska a Kanady) rozhodli stať členmi novej banky. Prečo však vzniká takáto ázijská protiváha Svetovej banke? Nebolo by lepšie, keby všetci spolupracovali v jednej inštitúcii, odrážajúcej nové mocenské pomery vo svete? Alebo azda Čína a ďalšie ázijské štáty nemajú inú možnosť, ako zakladať vlastné nadnárodné banky?

Posledná otázka sa zdá najbližšie k realite nedávnej hlasovacej reformy vo Svetovej banke. Hoci medzinárodných investičných bánk existuje niekoľko (napríklad i Ázijská rozvojová banka), významným prvkom nerovnosti je hlasovací systém vo svetových finančných inštitúciách, ako sú Medzinárodný menový fond a Svetová banka.

Tzv. Monterreyský konsenzus OSN prišiel už v roku 2002 so záväzkom posilnenia chudobných krajín v medzinárodných inštitúciách. Svetová banka samotná pak predostrela v roku 2008 niekoľko návrhov a v roku 2010 došlo k reforme, ktorá mala posilniť zastúpenie chudobných.

Prečo by ale Ázijci založili vlastnú banku, ak vo Svetovej došlo k reforme, ktorá posilnila ich pozíciu? Jakob Vestergaard z dánskeho Inštitútu medzinárodných štúdií a Robert Wade z London School of Economics prišli s detailnou analýzou niekoľkých spôsobov, akými si banka zaistila, že výsledkom reformy nebolo takmer nijaké prerozdelenie hlasov, ale, naopak, zachovanie status quo.

Podstata triku

V prvom rade Svetová banka umne použila novú kategorizáciu krajín (prevzatú od MMF), čo jej umožnilo zaradiť štáty, ktoré pôvodne boli v kategórii krajín s vysokým príjmom, do kategórie „rozvojových a tranzičných krajín“. Medzi ne okrem Kuvajtu, Spojených arabských emirátov, Južnej Kórey či Singapuru patria aj štáty visegrádskej štvorky.¨

To, že Slovensko svoju skúsenosť s tranzíciou exportuje do zahraničia, tu zjavne nehrá rolu. Iba, že by sa nám banka usilovala dať najavo, čo si naozaj myslí o našej skúsenosti. Nech je akokoľvek, cieľ zaistiť paritu hlasov medzi skupinou, v ktorej sa nachádzame aj my, a skupinou tzv. rozvinutých krajín sa tak takmer dosiahol vďaka takémuto štatistickému čarovaniu. Ak by banka použila svoje obvyklé štatistické kategórie, zmena by nebola o 13 percentuálnych bodov, ale iba o štyri.

Do toho však treba započítať rozhodnutie nepoužiť ekonomickú váhu krajín podľa MMF, ale vlastný výpočet, ktorý 60 percent HDP počíta podľa trhových sadzieb a 40 percent podľa parity kúpnej sily, čím relatívne navyšuje HDP krajinám bohatého Severu. Tieto štáty zvýhodnil aj princíp započítania niektorých minulých príspevkov.

Doteraz sa zdá, že Svetová banka napokon dospela k svojim záverom na základe síce komplikovanej a nespravodlivej, ale predsa len transparentnej procedúry. V skutočnosti však spätné prepočítanie nevychádza a banka svoje vlastné tabuľky s výpočtami odmietla zdieľať nielen s verejnosťou, ale aj s vlastnou Radou výkonných riaditeľov. Aj preto používa termín „kvótny rámec“, ktorý si očividne prispôsobila tak, aby uspokojila komplikované nároky svojich členov.

Další posuny

Výsledkom teda bola veľmi malá zmena, ktorú jeden zo zamestnancov banky nazval kompromisom na úrovni tisíciny a pre ktorú sa hlavná právnička banky rozhodla rezignovať, pretože odmietla premárniť svoj život vyjednávaním o takých trivialitách.

Na dôvažok aj túto zmenu prakticky vynulovala skutočnosť, že chudobné krajiny dosiaľ nezaplatili svoj podiel, ktorý mal ich navýšenie umožniť. Naopak, tento podiel zaplatili západné štáty, takže v prípade Japonska a Kanady je dôsledkom reformy pôvodne určenej v prospech posilnenia chudobných navýšenie hlasovacích práv týchto dvoch krajín a v prípade Nemecka, Veľkej Británie a Francúzska takmer úplné vymazanie strát. Celková zmena je potom 0,46 percenta v prospech nízko a stredopríjmových štátov.

V istom zmysle revolučná snaha o zmenu povojnového usporiadania mocenských vzťahov tak prakticky neviedla k žiadnemu posunu. Odpoveď na otázku, prečo ázijské vlády zakladajú vlastnú investičnú banku, sa vo svetle takejto „reformy“ javí zrejmá. Hoci určite existujú mnohé ďalšie dôvody, odpor Západu k vyrovnanejšiemu medzinárodnému poriadku prispieva k takýmto regionálnym reakciám.