Približne v polovici apríla založilo 57 krajín sveta Ázijskú investičnú a infraštruktúrnu banku. Bývalý minister financií vo vláde Billa Clintona Larry Summers tento akt označil za moment, keď Spojené štáty prišli o svoju úlohu bankára a ručiteľa globálneho hospodárskeho systému.

Väčšina komentárov sa v danej súvislosti zamerala na to, že sa významní spojenci USA vrátane Veľkej Británie (s výnimkou Japonska a Kanady) rozhodli stať členmi novej banky. Prečo však vzniká takáto ázijská protiváha Svetovej banke? Nebolo by lepšie, keby všetci spolupracovali v jednej inštitúcii, odrážajúcej nové mocenské pomery vo svete? Alebo azda Čína a ďalšie ázijské štáty nemajú inú možnosť, ako zakladať vlastné nadnárodné banky?

Posledná otázka sa zdá najbližšie k realite nedávnej hlasovacej reformy vo Svetovej banke. Hoci medzinárodných investičných bánk existuje niekoľko (napríklad i Ázijská rozvojová banka), významným prvkom nerovnosti je hlasovací systém vo svetových finančných inštitúciách, ako sú Medzinárodný menový fond a Svetová banka.