Ešte pred niekoľkými rokmi by sa veľká časť zástancov progresívnych a radikálne demokratických hnutí zhodla na potrebe sfunkčnenia inštitútu referenda ako najvyššieho nástroja participatívnej demokracie. Možností sa ponúkalo viacero — zníženie alebo úplné zrušenie kvóra pre platnosť referenda, zníženie počtu podpisov vyžadovaných na jeho vyhlásenie, zavedenie povinného ľudového hlasovania o niektorých otázkach. Zneužitie tohto inštitútu zdanlivo nehrozilo, ústava predsa v článku 93 jasne a výslovne uvádza, že predmetom referenda nemôžu byť základné práva a slobody, dane, odvody a štátny rozpočet. Dnes je všetko inak.

Ústava Slovenskej republiky počíta s možnosťou, že značné množstvo ľudí pod vplyvom manipulácie či masovej hystérie podporí vypísanie referenda proti domnelému nepriateľovi v podobe menšiny. Na zabránenie takejto inštitucionalizovanej diskriminácii preto obsahuje poistku — možnosť prezidenta obrátiť sa na ústavný súd so žiadosťou o preskúmanie súladu navrhovaných referendových otázok s ústavou. V prípade referenda proti právam sexuálnych menšín a vzdelávaniu detí tieto ústavné mechanizmy na celej čiare zlyhali.

Na preskúmanie otázok posledného referenda ústavným súdom čakala zainteresovaná a odborná verejnosť s napätím a veľkými očakávaniami. Výsledkom mohlo byť uznanie, že osoby rovnakého pohlavia majú ľudské právo na uzavretie manželstva či iného zväzku vrátane možnosti požiadať o adopciu, a deti majú právo na vzdelanie bez ohľadu na náboženstvo či svetonázor ich rodičov. Nestalo sa.

Ústavný súd sa otázkou, či ide alebo nejde o ľudské práva, vôbec nezaoberal. Uviedol totiž, že pri určitej dávke fantázie by sa akákoľvek otázka v referende mohla považovať za súvisiacu s ľudskými právami, a ústavnú požiadavku preformuloval tak, že základné práva a slobody môžu byť predmetom referenda, pokiaľ nedochádza k zníženiu ich súčasného štandardu. Druhú otázku referenda, smerujúcu proti možnosti uzákoniť registrované partnerstvá, ústavný súd odmietol iba preto, lebo bola naformulovaná tak nešikovne a široko, že zasahovala aj v súčasnosti existujúci inštitút blízkej osoby. O právach menšín ani zmienka. Toto rozhodnutie však malo okrem odbornej právnickej roviny aj ďalekosiahle spoločenské a politické dôsledky. Nadlho pochovalo snahy o zvýšenie autority referenda.

S výnimkou hlasovania o vstupe do EÚ z roku 2003, ktoré bolo ako jediné v histórii Slovenska platné, sa ani jedno referendum netýkalo takých otázok, ktoré by dostatočne veľká časť spoločnosti považovala za hodné hlasovania. Naopak, referendá boli vždy vlastnou aktivitou jednej politickej strany alebo nátlakovej skupiny. Pamätáme si Ľuptákovo referendum o preukazovaní pôvodu majetku z roku 1994 (účasť 19,96 %), zmarené referendum o vstupe do NATO a priamej voľbe prezidenta z roku 1997 (účasť 9,53 %), Mečiarove referendá o zákaze privatizácie strategických podnikoch z roku 1998 (účasť 44,25 %) a o predčasných voľbách z roku 2000 (účasť 20,03 %), Ficovo (resp. odborárske) referendum o predčasných voľbách z roku 2004 (účasť 35,86 %), Sulíkovo referendum zviditeľňujúce vznikajúcu stranu SaS z roku 2010 (účasť 22,84 %), a napokon nedávne referendum katolíckej cirkvi a náboženských aktivistov (účasť 21,41 %).

V referendách sa má štát pýtať občanov, aký majú názor na určitý závažný problém. U nás sa ním naopak úzke záujmové skupiny snažia pretlačiť svoju agendu, zviditeľniť sa či spočítať prípadný volebný potenciál. Reakciou odporcov presadzovanej agendy alebo odporcov samotných iniciátorov referenda potom nie je hlasovanie proti, ale neúčasť. Namiesto konzultácie a diskusie o otázkach verejného záujmu sa slovenské referendá menia na boj falošných nadšencov proti tvrdým odporcom. Častým javom je vyzývanie na neúčasť v referende a následné poukazovanie na jeho zbytočnosť a vyhodené peniaze.

Organizovanú neúčasť na referende bolo možné v minulosti kritizovať, keďže podkopávala podstatu diskusie a odrádzala voličov od účasti na budúcich referendách, v ktorých môže ísť o legitímne a životne dôležité otázky. V prípade posledného referenda, ktorého predmetom bol rozsah ľudských práv sexuálnych menšín a detí, sa však neúčasť stala jediným možným nástrojom legitímneho odporu proti agresívne pretláčanej agende, klamstvám a konšpiráciám, ktoré ju sprevádzali, a zároveň prostriedkom na zabránenie paradoxu obráteného účinku menšinového hlasu (hlasovaním za odpoveď „nie“ sa zvyšuje účasť, a tým aj pravdepodobnosť úspechu odpovede „áno“).

Inštitút referenda na Slovensku jednoducho nefunguje. Nie preto, že by boli občania pasívni alebo neuvedomelí, ale preto, lebo iniciátori doterajších referend sa v skutočnosti nezaujímali o názor občanov. Zníženie kvóra by bolo v súčasnosti cestou do pekla. Mohli by nás čakať ďalšie referendá preventívne zakazujúce rozširovanie práv menšín, alebo bizarné referendá pochybných radikálnych skupín (zákaz zníženia percentuálneho podielu obyvateľov obce hlásiacich sa k menšine na používanie ich jazyka v úradnom styku, zákaz umiestnenia tabúľ s názvami obcí v menšinových jazykoch na železničné stanice, zákaz legalizácie stavieb v rómskych osadách, zákaz uzákonenia rozvodov dohodou, zákaz zrušenia vyučovania náboženstva v štátnych školách a financovania cirkví štátom, ďalšie si doplňte podľa vlastnej fantázie).

Aby referendum začalo plniť svoju zamýšľanú funkciu, v prvom rade je potrebné v ústave jasne a zrozumiteľne vymenovať, aké otázky môžu a nemôžu byť predmetom hlasovania, keďže existujúci stav po náleze ústavného súdu neposkytuje dostatočnú ochranu základných práv a slobôd. Z referenda by mali byť úplne vylúčené otázky týkajúce sa ľudských práv, nie len tie, ktoré znižujú súčasný štandard. Základný zákon štátu by mal zároveň určiť kritériá na posudzovanie, kedy sa otázka týka ľudských práv. Až keď sa referendum prestane zneužívať na potláčanie menšín či presadzovanie partikulárnych politických záujmov, bude možné zaoberať sa kvórom a inými technickými aspektmi. Dovtedy ostane referendum na Slovensku mŕtve.