Ešte pred niekoľkými rokmi by sa veľká časť zástancov progresívnych a radikálne demokratických hnutí zhodla na potrebe sfunkčnenia inštitútu referenda ako najvyššieho nástroja participatívnej demokracie. Možností sa ponúkalo viacero — zníženie alebo úplné zrušenie kvóra pre platnosť referenda, zníženie počtu podpisov vyžadovaných na jeho vyhlásenie, zavedenie povinného ľudového hlasovania o niektorých otázkach. Zneužitie tohto inštitútu zdanlivo nehrozilo, ústava predsa v článku 93 jasne a výslovne uvádza, že predmetom referenda nemôžu byť základné práva a slobody, dane, odvody a štátny rozpočet. Dnes je všetko inak.

Ústava Slovenskej republiky počíta s možnosťou, že značné množstvo ľudí pod vplyvom manipulácie či masovej hystérie podporí vypísanie referenda proti domnelému nepriateľovi v podobe menšiny. Na zabránenie takejto inštitucionalizovanej diskriminácii preto obsahuje poistku — možnosť prezidenta obrátiť sa na ústavný súd so žiadosťou o preskúmanie súladu navrhovaných referendových otázok s ústavou. V prípade referenda proti právam sexuálnych menšín a vzdelávaniu detí tieto ústavné mechanizmy na celej čiare zlyhali.

Na preskúmanie otázok posledného referenda ústavným súdom čakala zainteresovaná a odborná verejnosť s napätím a veľkými očakávaniami. Výsledkom mohlo byť uznanie, že osoby rovnakého pohlavia majú ľudské právo na uzavretie manželstva či iného zväzku vrátane možnosti požiadať o adopciu, a deti majú právo na vzdelanie bez ohľadu na náboženstvo či svetonázor ich rodičov. Nestalo sa.

Ústavný súd sa otázkou, či ide alebo nejde o ľudské práva, vôbec nezaoberal. Uviedol totiž, že pri určitej dávke fantázie by sa akákoľvek otázka v referende mohla považovať za súvisiacu s ľudskými právami, a ústavnú požiadavku preformuloval tak, že základné práva a slobody môžu byť predmetom referenda, pokiaľ nedochádza k zníženiu ich súčasného štandardu. Druhú otázku referenda, smerujúcu proti možnosti uzákoniť registrované partnerstvá, ústavný súd odmietol iba preto, lebo bola naformulovaná tak nešikovne a široko, že zasahovala aj v súčasnosti existujúci inštitút blízkej osoby. O právach menšín ani zmienka. Toto rozhodnutie však malo okrem odbornej právnickej roviny aj ďalekosiahle spoločenské a politické dôsledky. Nadlho pochovalo snahy o zvýšenie autority referenda.

S výnimkou hlasovania o vstupe do EÚ z roku 2003, ktoré bolo ako jediné v histórii Slovenska platné, sa ani jedno referendum netýkalo takých otázok, ktoré by dostatočne veľká časť spoločnosti považovala za hodné hlasovania. Naopak, referendá boli vždy vlastnou aktivitou jednej politickej strany alebo nátlakovej skupiny. Pamätáme si Ľuptákovo referendum o preukazovaní pôvodu majetku z roku 1994 (účasť 19,96 %), zmarené referendum o vstupe do NATO a priamej voľbe prezidenta z roku 1997 (účasť 9,53 %), Mečiarove referendá o zákaze privatizácie strategických podnikoch z roku 1998 (účasť 44,25 %) a o predčasných voľbách z roku 2000 (účasť 20,03 %), Ficovo (resp. odborárske) referendum o predčasných voľbách z roku 2004 (účasť 35,86 %), Sulíkovo referendum zviditeľňujúce vznikajúcu stranu SaS z roku 2010 (účasť 22,84 %), a napokon nedávne referendum katolíckej cirkvi a náboženských aktivistov (účasť 21,41 %).