Tento týždeň bolo tretie výročie odstúpenia diktátora Mubáraka. Súčasná situácia v Egypte má k situácii za jeho vlády najbližšie za posledné tri roky. Keď sa spätne pozrieme na prvé a druhé výročie revolúcie, na jej oslavy ... teda vlastne nie oslavy, povedzme skôr ... spomienky, bude to ako vývoj od desiatich k piatim.

Prvé výročie revolúcie bolo naozaj spontánne, na Tahríre bolo viac ľudí, než počas revolúcie. Druhé výročie, tam už bol badateľný úbytok. Tahrír patril tzv. revolučným silám, revolúciu si pripomínali ľudia, ktorí sa jej aktívne zúčastnili.

Tretie výročie bola fraška.

Oslavy

Oslavy revolúcie na námestí Tahrír boli plne v réžii stúpencov generála Sísího. V nadšenom dave však pozorné zmysly badajú čosi známe. Tie isté nenávistné pohľady, skoro tie isté nadávky (izraelský agent, novinár z al-Džazíry, moslimský brat) ... to tu už raz bolo. Pred troma rokmi, na začiatku februára spustil Mubárakov režim protidemonštrácie svojich stúpencov. Správali sa úplne rovnako. Republiku si rozvracať nedajú!

Oslavy ... nuž predstavme si organizované nadšenie, ako u nás na prvého mája. Len namiesto troch bradatých starcov jeden generál v najlepších rokoch. Portrétov generála Sísího bolo na Tahríre viac, než ľudí. Dychovky, folklórne súbory ... jasajúce davy a pomedzi ne policajné manévre. Zasahujúce jednotky kmitali centrom a snažili sa už v zárodku zmariť akýkoľvek pokus o nesúhlas.

Za vlády Moslimského bratstva z pôvodných ideálov revolúcie nezostalo skoro nič, z toho za čo mládež povstala im zostalo iba aké také zhromažďovacie právo. Teraz už nemajú ani to. Zhromažďovať sa síce možno, ale nie protestovať — povolený je jedine súhlas.