Tento týždeň bolo tretie výročie odstúpenia diktátora Mubáraka. Súčasná situácia v Egypte má k situácii za jeho vlády najbližšie za posledné tri roky. Keď sa spätne pozrieme na prvé a druhé výročie revolúcie, na jej oslavy ... teda vlastne nie oslavy, povedzme skôr ... spomienky, bude to ako vývoj od desiatich k piatim.

Prvé výročie revolúcie bolo naozaj spontánne, na Tahríre bolo viac ľudí, než počas revolúcie. Druhé výročie, tam už bol badateľný úbytok. Tahrír patril tzv. revolučným silám, revolúciu si pripomínali ľudia, ktorí sa jej aktívne zúčastnili.

Tretie výročie bola fraška.

Oslavy

Oslavy revolúcie na námestí Tahrír boli plne v réžii stúpencov generála Sísího. V nadšenom dave však pozorné zmysly badajú čosi známe. Tie isté nenávistné pohľady, skoro tie isté nadávky (izraelský agent, novinár z al-Džazíry, moslimský brat) ... to tu už raz bolo. Pred troma rokmi, na začiatku februára spustil Mubárakov režim protidemonštrácie svojich stúpencov. Správali sa úplne rovnako. Republiku si rozvracať nedajú!

Oslavy ... nuž predstavme si organizované nadšenie, ako u nás na prvého mája. Len namiesto troch bradatých starcov jeden generál v najlepších rokoch. Portrétov generála Sísího bolo na Tahríre viac, než ľudí. Dychovky, folklórne súbory ... jasajúce davy a pomedzi ne policajné manévre. Zasahujúce jednotky kmitali centrom a snažili sa už v zárodku zmariť akýkoľvek pokus o nesúhlas.

Za vlády Moslimského bratstva z pôvodných ideálov revolúcie nezostalo skoro nič, z toho za čo mládež povstala im zostalo iba aké také zhromažďovacie právo. Teraz už nemajú ani to. Zhromažďovať sa síce možno, ale nie protestovať — povolený je jedine súhlas.

Ako aj v roku 2011, aj teraz oslávila polícia svoj sviatok prácou. Malé skupiny mládeže, maximálne dve tri desiatky mladých ľudí, často vedené dievčatami (Hnutie 6. apríla má zrovnoprávnenie žien už dávno vyriešené) stihli skandovať maximálne tak 4 minúty, kým ich polícia rozohnala, zatkla, alebo len tak zmlátila.

Ako asi tieto ... deti, nedá sa inak ich nazvať, ohrozujú svojím skandovaním „dosť bolo vojenskej vlády“ bezpečnosť Egypta? Nijako, len narúšajú súhlas, narúšajú návrat k „normálnosti“.

Demonštrovať do centra sa odvážila iba radikálna ľavica. Moslimské bratstvo demonštruje na predmestiach, presnejšie povedané, v slušných štvrtiach. Síce intenzívne, no polícia ich ešte intenzívnejšie rozháňa.

Na chudobných predmestiach sa nič nedeje. Obraz Sísího aby človek lupou hľadal, aj tak nenájde. Ale ani Bratstvo sa neukazuje. Keď je treba, pošlú kontingent stúpencov protestovať do slušnej štvrte, ale doma chcú mať kľud. Napriek správam o protestoch — tu dvaja mŕtvi, tam desiati — je situácia skôr pokojná. Čaká sa, čakajú všetci. Najradšej by čakal aj generál Sísí, ale nemôže — tí všetci totiž čakajú na neho.

Prezident

Zo správ o kandidatúre medzitým už maršála Sísího na post prezidenta a ich následného dementovania je už celkom slušný seriál, typická egyptská telenovela — rovnako dlhá a rovnako napínavá. Vlastne nudná, lebo všetci tušia koniec. Egyptské ... nazvime ich „elity“ si už vybrali nového prezidenta a Egyptu i svetu nezostáva, než ho akceptovať. Napodiv, asi posledný Egypťan, ktorý tomuto výberu vzdoruje, je sám maršál Sísí. Jeho odchod do prezidentského paláca bude sprevádzaný stratou moci nad armádou. Moci, ku ktorej došiel náhodou, keď mu ju vlastne daroval zvrhnutý prezident Mursí. Na to nezabúdajme — Sísího vybral Mursí, možno dokonca bez konzultácie s panujúcou armádnou klikou. Sísí pravdepodobne mimo pohľadu verejnosti zvádza ťažký boj o svoje nekandidovanie. S kým? Nechajme sa prekvapiť.

Ako tak sú zatiaľ istí aj dvaja protikandidáti v prezidentských voľbách. Šafíq i Sabbáhí pravdepodobne kandidovať budú, ale najprv sa Sísímu ospravedlnia za každé jedno percento, o ktoré ho vo voľbách oberú. Ich kandidatúra je však pre jeho dobro — je lepšie aby vyhral „iba“ 70 percentami, pri 90 by mohlo zahraničie hovoriť o manipulácii.

Prezident je prezident, ale treba zachovať dekórum demokracie. Budú potrebné aj parlamentné voľby. To zo sebou prináša potrebu vybudovať novú prezidentskú štátostranu — tá bývalá je už nepoužiteľná. Alebo nevybudovať a čeliť nebodaj parlamentu bez kontroly.

Povedzme si totiž pravdu — úrad prezidenta v Egypte, to veru nebude med lízať. Rýchlejší než úpadok hospodárstva je už len rast nespokojnosti obyvateľstva. Zatiaľ to vláda zvláda, komu sa nepáči, dostane po pysku. Ale raz sa budú občania pýtať, čo dobrého im ten vysnívaný a vytúžený prezident priniesol.

Normalizácia

Po každej jari príde zima. Po pražskej i po arabskej. Normalizácia, to je to správne slovo, ktoré najlepšie vystihuje dnešnú situáciu. Návrat do normálnosti, do toho normálneho mubárakovského Egypta, aký sa každému páčil. Moslimské bratstvo v ilegalite, liberálna opozícia marginalizovaná, občianske protesty potláčané.

Normálnosť so všetkým čo k tomu patrí: policajným štátom, výnimočným stavom a ... aj s teroristickými útokmi. Hrozba teroristických útokov síce narastá, ale bežný Egypťan má štatisticky aj tak väčšiu šancu, že ho zabije polícia pri zakázanej demonštrácii (ako keby boli aj povolené), alebo že ho skosí prasacia chrípka (samozrejme, ak je vôbec prasacia).

Brána na Tahrír

Za tri roky sa v Káhire udialo mnoho rôznych protestov, pokojných i násilných. Mnohé skončili masakrami — masaker pri Maspero, masaker v ulici Muhammada Mahmúda ...

Na ochranu vládnej štvrte pred demonštrantami armáda prehradila cestu z námestia Tahrír južným smerom betónovým múrom. Ako znamenie normalizácie bolo pred pár dňami toto dva roky uzavreté vyústenie ulice Qasr al-Aini na Tahrír otvorené. Múr z veľkých betónových blokov bol nahradený masívnou oceľovou bránou (vlastne dvoma), ktorá sa v prípade obnovenia protestov na Tahríri dá ľahko uzavrieť.

Táto brána je pre súčasnú situáciu veľmi príznačná. Dokonale vystihuje návrat do „normálnosti“. Je to taká podmienečná normálnosť, normálnosť s výhradami. Všetko je už tak ako má byť, ale keby náhodou nie, tak vláda je pripravená.

Ale najpríznačnejšie pre dnešný Egypt je šlendriánstvo, s akým bola táto brána postavená. Dokonale vystihuje fungovanie egyptskej spoločnosti, kde aj ten najgeniálnejší nápad (teda nie práve tento) vyžaduje okamžite po jeho zrealizovaní nápravu. Brána mala oddeliť vládnu štvrť od námestia Tahrír, v skutočnosti však oddeľovala Tahrír od vládnej štvrte. V čom je rozdiel? No v tom, na ktorej strane je zámka — a tá bola na strane Tahríra. Už druhý deň fungovania sa tento zázrak bezpečnosti musel opravovať, aby pri najbližších nepokojoch demonštranti políciu náhodou nevymkli.

Tri roky po páde Mubáraka sa Egypt podobá tomu jeho Egyptu tak, ako sa už tri roky nepodobal.