Keď sa európski lídri koncom minulého roka dohodli na hrubých rysoch sedemročného rozpočtového rámca EÚ, uľahčene sme si vydýchli. V mene ťapákovského „lepší vrabec v hrsti, ako holub na streche“ (prípadne, a pri eurofondoch možno vhodnejšieho „darovanému koňovi na zuby nepozeraj“) sme sa si spokojne odfukovali, ako sa podarilo ubrániť peniaze na kohéziu. Žiadne „detaily“ nás nezaujímali — hlavne to rýchlo dohodnúť, podpísať, aby eurofondový kohútik neprestal tiecť.

Lenže práve jeden z tých detailov (zďaleka nie nepodstatný) dnes blokuje finálnu dohodu o budúcom rozpočtovom rámci medzi členskými krajinami, a Európskym parlamentom. Ide o takzvanú makroekonomickú kondicionalitu, naviazanie eurofondov na plnenie rozpočtových záväzkov a makroekonomických cieľov. V rozpočtových rokovaniach si ju presadila skupina „priateľov lepších výdavkov“, tvorená hlavnými prispievateľmi (nie náhodou v nej dominovali štáty presadzujúce tvrdú fiškálnu politiku).

Argument je jednoduchý. Kohézna politika je úzko spojená s ostatnými hospodárskymi politikami. Ak teda krajina porušuje dohodnuté makroekonomické záväzky a ciele, vlastne neefektívne nakladá s peniazmi určenými na posilnenie hospodárskej súdržnosti Únie. Ultimátnym trestom by malo byť zastavenie financií. Samozrejme, je za tým aj cynickejšia racionálna kalkulácia. Suspendovanie eurofondov posilní ruku Komisie, pri presadzovaní mechanizmov hospodárskeho riadenia.

Návrh je však problematický minimálne z troch dôvodov. Po prvé, ak už krajina výrazne prepadáva v niektorej z hospodárskych oblastí, nakoľko racionálne je vziať jej peniaze, ktoré by mohla použiť na nápravu? Ešte vážnejšia je politická námietka. Presadzovanie „spoločných cieľov“ je fajn. Lenže akých? Mechanizmy hospodárskeho riadenia, ktoré si v reakcii na krízu vytvorila Únia, nie sú politicky neutrálne. Trestajú deficity, no nevšímajú si prebytky, ktoré sú z hľadiska zachovania rovnováhy v menovej únii minimálne rovnako nebezpečné. A neutrálne nie sú ani odporúčania, ktoré na ich základe dostávajú členské štáty — znižovanie ceny práce, oslabenie sociálnych systémov.

Nakoniec, je tu problém s legitimitou. Ak je rozhodovanie o suspendovaní eurofondov na základe makroekonomickej kondicionality politické (a ono politické je, pretože politickú povahu majú pravidlá, na základe ktorých bude sankcia udelená), dôležité slovo by mali mať inštitúcie, ktoré sa môžu oprieť o čo najväčšiu demokratickú legitimitu. V dnešnej EÚ to znamená Rada, a Parlament. Práve v tom spočíva podstata súčasného sporu — členské štáty nechcú dať europarlamentu právo spolurozhodovať.

Prečo to nechce Nemecko a spol., ktorým dnešné nastavenie hospodárskeho riadenia vyhovuje, je zrejmé. Prečo ostatní, je trochu väčšou záhadou. Niektorí možno dúfajú, že za nich europoslanci vybojujú neľahký zápas s Berlínom, a makroekonomická kondicionalita bude prijatá len v značne oklieštenej podobe. Zvyšok asi iba drží hubu a krok v mene hesla: Nech už je ako chce, hlavne, aby sme mohli „čerpať“.