Keď sa európski lídri koncom minulého roka dohodli na hrubých rysoch sedemročného rozpočtového rámca EÚ, uľahčene sme si vydýchli. V mene ťapákovského „lepší vrabec v hrsti, ako holub na streche“ (prípadne, a pri eurofondoch možno vhodnejšieho „darovanému koňovi na zuby nepozeraj“) sme sa si spokojne odfukovali, ako sa podarilo ubrániť peniaze na kohéziu. Žiadne „detaily“ nás nezaujímali — hlavne to rýchlo dohodnúť, podpísať, aby eurofondový kohútik neprestal tiecť.

Lenže práve jeden z tých detailov (zďaleka nie nepodstatný) dnes blokuje finálnu dohodu o budúcom rozpočtovom rámci medzi členskými krajinami, a Európskym parlamentom. Ide o takzvanú makroekonomickú kondicionalitu, naviazanie eurofondov na plnenie rozpočtových záväzkov a makroekonomických cieľov. V rozpočtových rokovaniach si ju presadila skupina „priateľov lepších výdavkov“, tvorená hlavnými prispievateľmi (nie náhodou v nej dominovali štáty presadzujúce tvrdú fiškálnu politiku).