Medaily síce sporadicky žneme v niektorých športových, dlhodobo ale určite víťazíme v jednej disciplíne: v zanedbávaní vlastných občanov. Víťazíme v minime financií, ktoré dávame na sociálne politiky — o 10 percent menej ako je priemer EÚ. Máme najvyššiu mieru dlhodobej nezamestnanosti ďaleko pred Rumunskom a v investíciách do sociálneho bývania predbiehame iba Estónsko. Pred časom publikovaná Tieňová správa o chudobe na Slovensku za rok 2012 zanecháva v ústach nepríjemnú pachuť a pocit, že v kategórii slušného života si Slovensko kladie veľmi prízemné ciele.

O čo ide? Tieňová správa o chudobe je každoročným odrazom slovenských sociálnych politík tak, ako ich vidia tí najpovolanejší: ľudia zo skúsenosťou chudoby a viac ako stovky organizácií, ktoré ich zastupujú a združujú sa v Slovenskej sieti proti chudobe (SAPN). Tieňová správa porušuje zaužívané klišé, že byť chudobný je niečia vlastná vina, malá snaha, nepochopenie súčasného sveta, neprispôsobenie novej dobe a iné bludy, vďaka ktorým môžeme zaspávať s pocitom, že chudoba nie je problém a už vôbec nie dôsledkom zlých rozhodnutí vysmiatych zastupiteľov moci z parlamentného vŕšku. Tieňová správa o chudobe nastavuje zrkadlo ich práci a nastavuje ho aj nám: pred tým, ako budeme vynášať súdy nad vysokými dávkami pre núdznych, by sme mali poznať niektoré dôležité fakty.

Sociálne politiky zahŕňajú celú škálu nástrojov, ktorými má štát podporovať znevýhodnených občanov — dôchodky, príspevky na deti, dávky v hmotnej núdzi, príspevky pri narodení dieťaťa a iné. Slovensko na ne vydáva o 10 percent (výdaju z HDP) menej ako je priemer EÚ; o 10 percent menej ako napríklad Grécko zmietané v kríze. Sme suverénnym lídrom v počte dlhodobo nezamestnaných — na našich 9,2 percenta sa 4 percentný priemer EÚ zďaleka nechytá. Máme najnižšiu mieru zamestnanosti ľudí s nízkym vzdelaním.

Výška dávky v hmotnej núdzi je v úplnom protiklade s tým, čomu väčšina verejnosti verí, naopak je hlboko pod hranicou chudoby — priemerná vyplatená dávka v hmotnej núdzi je 124 eur. A napríklad sociálnych bytov, tradičného to nástroja všetkých vyspelých štátov na pomoc začínajúcim rodinám, slobodným matkám alebo núdznym, máme len trúchlivých 2,6 percenta oproti českým 17 percentúm. K tomu treba prirátať nezamestnanosť na úrovni 14 percent.

Toto všetko sú kritické čísla, vysvedčenie vládnemu bačovaniu poslednej dekády. Za týmito číslami sú ľudia, ktorí prežívajú zo dňa na deň, dôchodci s dôchodkom vyrátaným ešte roku páňe, mladé rodiny, ktoré začínajú a končia život s hypotékou. To nie je nevyhnutnosť, toto všetko bolo rozhodnutie. Rozkrádanie sociálneho štátu na minimum oproti akejkoľvek západnej krajine. Kým vo Francúzsku vláda prispieva na ubytovanie študentom či opatrovateľku detí mladým mamičkám, v Rakúsku je viac ako štvrtina nových bytov sociálnych, u nás nie, u nás majú prioritu pokazené zariadenia Mokysu, miliardové diaľnice, ktoré ešte nestoja a mnohé ďalšie pochybné klientelistické investície.

To je aj odkaz Slovenskej siete proti chudobe. Chudoba nie je nevyhnutnosť, práve naopak. Štrukturálna chudoba je porušovaním ľudských práv tak, ako sú formulované vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv, ako nárok na dôstojnosť: „každý má nárok na to, aby mu boli národným úsilím a medzinárodnou súčinnosťou v súlade s organizáciou a prostriedkami príslušného štátu zabezpečené hospodárske, sociálne a kultúrne práva.“ Je preto jedine rozhodnutím našich predstaviteľov, že budú šetriť na svojich občanoch. Keď majú naši politici nízke ciele, neklaďme aj my nízke nároky.