Pred sedemdesiatimi piatimi rokmi sa začali v Nemecku prvé masové zatýkania „protispoločenských elementov“. Tisíce ľudí sa ocitli vo väzení, z Berlína, Viedne a ďalších miest vyrazili vlaky do novotou žiariaceho tábora v Dachau. Kto bude „elementom“, rozhodovali úrady na základe rasových a politických kritérií.

S nemeckou dôslednosťou sa vytvorili kvóty na počty zatknutých, ktoré miestne orgány usilovne napĺňali. Popri Židoch, komunistoch a socialistoch boli hlavným terčom nenávisti Rómovia a kočovní Sinti. Tak to bolo najmä vo vidieckych oblastiach, kde nebolo dosť iných horúcich kandidátov.

Veľa aj málo sa zmenilo od júna 1938. Dnes sa už Rómom deportáciou nik oficiálne nevyhráža. Aj keď existuje reálna obava, že ak to bolo možné, tak by ju v hlasovaní podporilo viac ľudí, ako zdvihlo ruku za náš vstup do Európskej únie.

Zmenil sa jazyk. „Protispoločenských elementov“ sme prekrstili na neprispôsobivých. Otvorene antirómsku stranu ešte v parlamente nemáme. Zatiaľ s touto témou experimentuje vláda aj opozícia. Pri pohľade na vyjadrenia niektorých politikov sa človek neubráni dojmu, že im už do programu chýba iba pridať staré dobré Tisovo heslo: „Slovák, choď, zbav sa svojho škodcu.“ Potenciál hlasov je značný a priestor pre demagógiu nekonečný.

Rómsky problém sa totiž pomaly stáva na Slovensku témou, akou je pre Angličanov počasie. Je jedno, o čom sa bavíte vo vlaku alebo na rodinnej oslave. Skôr, či neskôr na nich dôjde. A nie v dobrom. Nie je prekvapujúce, že sa atmosféra v spoločnosti prenáša aj na represívne zložky, ktoré nemajú problém spraviť v Moldave nad Bodvou raziu, akoby Slovensko bolo s touto menšinou vo vojnovom stave.

Ešte koncom osemdesiatich rokov väčšina Rómov niekde pracovala. Dnes to znie ako science-fiction. Dookola sa opakuje jednoduchý fakt, že neexistujú špeciálne rómske dávky. Mnoho ľudí tomu aj tak verí, podobne ako bájkam o obrovských peniazoch, ktoré berú náročky nezamestnaní Rómovia. V najzaostalejších oblastiach Slovenska na jedno voľné pracovné miesto pripadá bežne 50 nezamestnaných a ak by sa nejakou nepravdepodobnou náhodou neprihlásil ktosi „biely“, tak by to miesto asi radšej zrušili.

Približne v tom istom čase, ako sa v Nemecku zatvárali „protispoločenské elementy“ do koncentračných táborov, bolo v československom pohraničí viac ako 30 percent obyvateľov nemeckého pôvodu nezamestnaných. V určitých obdobiach bolo najviac celkovo registrovaných nezamestnaných koncentrovaných v sudetských oblastiach republiky. Skrátka, Nemci.

Bolo by to všetko smutné, keby to nebolo nebezpečné. Namiesto vecnej snahy o riešenia založené na sociálnych a ekonomických súvislostiach sa čoraz viac presadzuje represia. Okresávanie finančných podpôr má ľudí vyhnať do práce, ktorá neexistuje. Razie, ako tá v Moldave, majú zas ukazovať, kto je tu pánom.

Pretože neexistujú etnicky podmienené podpory, je paradoxom doby, že volaním po znižovaní sociálnych istôt a po vláde tvrdej ruky si mnohí príslušníci väčšinovej spoločnosti pre seba kopú jamu, do ktorej zajtra sami spadnú.