Vzťahy s tretími štátmi, resp. národmi, stáli pri zrode aj pri zániku Československa. Jeho vznik bol výsledkom pragmatickej kalkulácie slovenskej a českej politickej reprezentácie, ktorá vyústila do unikátnej diplomatickej akcie T. G. Masaryka, E. Beneša a M. R. Štefánika. Obe reprezentácie, pritom bez skúsenosti z pôsobenia vlastných národných štátov, preukázali obdivuhodnú schopnosť manévrovať v zložitom medzinárodnom prostredí, pričom ak slovenská reprezentácia vnímala spoločnú štátnosť ako garanciu proti maďarizácii, česká reprezentácia zas spoločný štát potrebovala ako zábezpeku proti narastajúcemu pangermanizmu.

Koniec vnímania „nemeckej hrozby“ v dôsledku politiky Konrada Adenauera a „Ostpolitik“ Willyho Brandta ako aj očakávania českej reprezentácie, že získa rýchlu „priepustku“ do euroatlantických štruktúr bez nutnosti reagovať na komplikované procesy v postsovietskom priestore, na Balkáne a v Dunajskej kotline boli zas dôvodom straty záujmu o spoločný štát na začiatku 90. rokov.

Medzi „zviditeľňovaním“ a zahraničnou politikou

Pri zrode slovenskej zahraničnej politiky stála skôr intuitívna než racionálne zdôvodniteľná potreba „zviditeľnenia“ krajiny, prezentovaná slovenskými politickými a intelektuálnymi elitami. Na druhej strane paradoxne budovanie zahraničnej služby a diskusia o národno-štátnych záujmoch Slovenska ostávala na okraji pozornosti síl, ktoré sa prezentovali ako tvorcovia nezávislého Slovenska. Napokon však práve otázky medzinárodného postavenia Slovenska, chápané aj ako jeho civilizačné smerovanie, zohrali významnú mobilizačnú rolu v roku 1998 i v nasledujúcich parlamentných voľbách v roku 2002. Strach z opakovania medzinárodnej izolácie, ktorej kontúry sa jasne začali črtať v rokoch 1994 — 1998, zohral dôležitú rolu pri rozhodovaní voličov aj v roku 2012.

Podobne napätie v slovensko-maďarských vzťahoch zohrávalo významnú úlohu pri rozhodovaní voličov na južnom Slovensku. Z tohto hľadiska otázky zahraničnej politiky zohrávali v slovenskej politike významnejšiu úlohu než v prípade iných vyšehradských štátov. Pritom každé krízy zahraničnopolitického smerovania SR, či už pred rokom 1998 alebo počas diskusie o otázkach tzv. eurovalu v rokoch 2011 — 2012, vyústili do nového konsenzu väčšiny politických elít naprieč koalično-opozičným deliacim čiaram.