Vzťahy s tretími štátmi, resp. národmi, stáli pri zrode aj pri zániku Československa. Jeho vznik bol výsledkom pragmatickej kalkulácie slovenskej a českej politickej reprezentácie, ktorá vyústila do unikátnej diplomatickej akcie T. G. Masaryka, E. Beneša a M. R. Štefánika. Obe reprezentácie, pritom bez skúsenosti z pôsobenia vlastných národných štátov, preukázali obdivuhodnú schopnosť manévrovať v zložitom medzinárodnom prostredí, pričom ak slovenská reprezentácia vnímala spoločnú štátnosť ako garanciu proti maďarizácii, česká reprezentácia zas spoločný štát potrebovala ako zábezpeku proti narastajúcemu pangermanizmu.

Koniec vnímania „nemeckej hrozby“ v dôsledku politiky Konrada Adenauera a „Ostpolitik“ Willyho Brandta ako aj očakávania českej reprezentácie, že získa rýchlu „priepustku“ do euroatlantických štruktúr bez nutnosti reagovať na komplikované procesy v postsovietskom priestore, na Balkáne a v Dunajskej kotline boli zas dôvodom straty záujmu o spoločný štát na začiatku 90. rokov.

Medzi „zviditeľňovaním“ a zahraničnou politikou

Pri zrode slovenskej zahraničnej politiky stála skôr intuitívna než racionálne zdôvodniteľná potreba „zviditeľnenia“ krajiny, prezentovaná slovenskými politickými a intelektuálnymi elitami. Na druhej strane paradoxne budovanie zahraničnej služby a diskusia o národno-štátnych záujmoch Slovenska ostávala na okraji pozornosti síl, ktoré sa prezentovali ako tvorcovia nezávislého Slovenska. Napokon však práve otázky medzinárodného postavenia Slovenska, chápané aj ako jeho civilizačné smerovanie, zohrali významnú mobilizačnú rolu v roku 1998 i v nasledujúcich parlamentných voľbách v roku 2002. Strach z opakovania medzinárodnej izolácie, ktorej kontúry sa jasne začali črtať v rokoch 1994 — 1998, zohral dôležitú rolu pri rozhodovaní voličov aj v roku 2012.

Podobne napätie v slovensko-maďarských vzťahoch zohrávalo významnú úlohu pri rozhodovaní voličov na južnom Slovensku. Z tohto hľadiska otázky zahraničnej politiky zohrávali v slovenskej politike významnejšiu úlohu než v prípade iných vyšehradských štátov. Pritom každé krízy zahraničnopolitického smerovania SR, či už pred rokom 1998 alebo počas diskusie o otázkach tzv. eurovalu v rokoch 2011 — 2012, vyústili do nového konsenzu väčšiny politických elít naprieč koalično-opozičným deliacim čiaram.

Na rozdiel od Českej republiky Slovensko budovalo svoju zahraničnú službu prakticky od nuly. Azda aj preto je v porovnaní s mnohými inými európskymi štátmi rezort diplomacie otvorenejší komunikácii s verejnosťou i s expertnou komunitou, pôsobiacou mimo ministerstva samotného. Aj preto napr. reforma rezortu v rokoch 2007 — 2009 (TREFA (TRvalá EFektivita riadeniA) bola predmetom pozornosti odbornej verejnosti a bola reflektovaná aj v príslušných odborných periodikách, ba dokonca aj v dennej tlači oveľa viac, ako podobné reformy napr. v Poľsku alebo v Nemecku. Slabinou rezortu diplomacie je absencia vlastnej, vnútornej expertízy, napr. v podobe silného odboru analýz a politického plánovania, od pracovníkov ktorého by sa priamo vyžadovali aj aktivity na akademickej pôde. Rezort diplomacie aj napriek svojej tradične exkluzívnej, neverejnej povahe, predstavuje ministerstvo, ktoré azda najlepšie zvláda komunikáciu s verejnosťou a mimovládnymi organizáciami.

Ak na jednej strane je úspechom, že rezortu Ministerstva zahraničných vecí SR sa azda s výnimkou obdobia rokov 2010 — 2012, keď jeho vedenie bolo obviňované z politicky motivovaných čistiek, darilo unikať tak rozsiahlej politizácii, ako v prípade iných rezortov štátnej správy, problémom zahraničnej politiky je len malý záujem samotných politických strán o jej obsah. Ide nielen o to, že rokovanie NR SR o Strednodobej stratégii zahraničnej politiky SR do roku 2015 prebiehala za minimálneho záujmu poslancov NR SR.

Ide aj o skutočnosť, že napr. súčasná vládna strana, ktorá zdôrazňuje svoj bytostný záujem o budúcnosť Európskej únie, nenominovala vlastného, straníckeho ministra zahraničných vecí a ani nikdy neprezentovala svoju potenciálnu „zahraničnopolitickú“ tvár. Hoci súčasný minister Miroslav Lajčák je rešpektovaným kariérnym diplomatom aj na medzinárodnej úrovni, absencia vlastných komunikátorov a tvorcov zahraničnej politiky a európskej integrácie môže byť v budúcnosti pre Smer-SD problémom aj z hľadiska kontaktov so zahraničnými partnerskými subjektmi.

Európska tvár Slovenska

Po období mečiarizmu sa Slovensko stalo akceptovanou a rešpektovanou súčasťou EÚ aj NATO. Úspechom slovenskej diplomacie však zostalo aj zachovanie dobrých vzťahov s Ruskom, pričom politika Smeru-SD a strán pravého stredu sa v tejto relácii odlišuje menej, ako by si to obe strany boli ochotné pripustiť. Donedávna jedinú významnejšiu ruskú investíciu v SR v podobe predaja Transpetrolu ruskej firme Yukos, realizoval člen SDKÚ Ľubomír Harach, kým Smer-SD sa viac orientoval na ruské štátne firmy. Po roku 2010 sú však zdržanliví v oficiálnej kritike stavu ľudských práv v Rusku nielen zástupcovia Smeru-SD, ale aj predstavitelia pravice.

V prípade, keď slovenské elity uprednostnia národno-štátny záujem namiesto naháňania voličských hlasov prostredníctvom eskalácie nacionalistických emócií, dokážu byť úspešné aj pri riešení problémov v slovensko-maďarských vzťahoch. Rešpektovanie záväzkov, vyplývajúcich z medzinárodných dohôd v oblasti ochrany práv príslušníkov menšín, ale aj rozhodný a zároveň pokojný postoj ku konfrontačným tendenciám z Budapešti zbavujú Slovensko obrazu nekonštruktívneho a rizikového aktéra v regióne strednej Európy. Úspešným príkladom prekonávania historického dedičstva sú vzťahy SR s Nemeckom, ale aj spolupráca vo formáte Vyšehradskej skupiny.

Pragmatický a nehistorizujúci prístup Slovensku umožňujú mať zároveň dobré vzťahy s Ruskom a rozvíjať spoluprácu napr. s Ukrajinou či už v minulosti pri jej snahách o členstvo v NATO, alebo v súčasnosti v rámci programu Východného partnerstva. Dôležitým prvkom slovenskej identity na európskej scéne je však aj postoj SR k otázke uznania nezávislosti Kosova. V tomto prípade sa SR vo väčšej miere ako iné stredoeurópske štáty prihlásilo k zásade nenarušiteľnosti hraníc a rešpektovania zvrchovanosti európskych štátov v duchu Charty OSN a Záverečného aktu KBSE v Helsinkách. Úspechom zostáva udržanie vysokej intenzity bilaterálnych vzťahov s Českom, ktoré sa rozvíjajú nielen na úrovni politických elít, ale aj na úrovni medziľudských kontaktov.

Kam ďalej?

V súvislosti s klesajúcim záujmom USA o dianie v Európe a s prebiehajúcou krízou v EÚ, sa otvára otázka, či tie prvky zahraničnopolitickej identity, ktoré Slovensko získalo po roku 1989 a v priebehu pomaly sa končiacej prvej dekády členstva v EÚ, budú dostatočné s ohľadom na výzvy budúcnosti. Ako bude Slovensko čeliť napr. narastajúcej „rusifikácii“ Európy nielen z hľadiska ruskej kapitálovej expanzie, ale aj exportu prvkov ruskej politickej kultúry aj do konsolidovaných demokracií západnej Európy. Ako bude Slovensko reagovať na rastúcu podporu autoritatívnych tendencií v Európe i vo svete?

Uvedomujú si nielen skalní obhajcovia amerického unilateralizmu, ale aj nadšení zvestovatelia multipolarity, že oba modely v konečnom dôsledku môžu prerásť do deštrukcie regulovaného systému medzinárodných vzťahov a sú potenciálnymi zdrojmi destabilizácie, obeťou ktorej sa stanú v prvom rade malé a slabé štáty? Budú slovenské elity schopné a ochotné zvládnuť výzvy globálneho chaosu v situácii, keď viac než dve desaťročia úspešne pracovali na oslabovaní štátu?

Pre súčasný slovenský establishment sa však otvára aj ďalšia výzva. Pred mnohými rokmi politológ Juraj Buzalka k hľadaniu sociálnodemokratickej dimenzie zahraničnej politiky SR. Pritom hodnoty, ku ktorým sa sociálni demokrati hlásia k medzinárodným vzťahom, by mohli byť pre Slovensko ako malý štát nosné. Sú to hodnoty mieru, ľudských práv, ochrany životného prostredia, globálnej solidarity a sociálnej spravodlivosti.

Ak by však súčasné slovenské elity, hlásiace sa k sociálnej demokracii, mali výraznejšie prispieť k formovaniu zahraničnopolitickej identity Slovenska napr. tak, ako to dokázali sociálni demokrati v Nemecku, Rakúsku alebo v Škandinávii, budú sa musieť definitívne zbaviť rezíduí z čias národnostného útlaku v minulosti, rozvíjaných v čase normalizácie Vladimírom Mináčom, že zmyslom slovenských dejín a slovenského snaženia v súčasnosti je jedine prežitie. Aj keď dejiny samozrejme nemajú zmysel, ktorý by im určovala vyššia moc, ambícií zápasiť za lepšiu Európu a spravodlivejší svet by sa slovenskí sociálni demokrati vzdať nemali.