Husák by bol prekvapený, že z časti jeho detí sa stala nová generácia pravicových politikov. Nepočítam medzi nich prefláknutého Lipšica. A rozmýšľam prečo čoraz častejšie s niektorými z nich súhlasím. Sú, ako sa vraví, pravičiari, hlasovali za veci, ktoré sú mi vzdialené, a často zbabelo a vypočítavo mlčali, pretože vedeli, že za všetko, čo v politike dosiahli vďačia Predsedovi. No vidím, že sa snažia kultivovať pravicové myslenie a už sa aj takmer vymanili z infantilnej viery v orgazmický kapitalizmus z 90. rokov.

Keď tesilokomunizmus porážali prvé butiky Kenvelo, zdalo sa, že ľavica zmizne. No tak ako spoznávam progresívnu a sociálnu pravicu, odhaľujú moji rovesníci, že aj na Slovensku existuje nekomunistická a antikomunistická ľavica. Do Československa ju implantoval Masaryk, inde v Európe nadväzovala na Proudhona, Owena, Shelleyho, Byrona a libertariánske tradície z čias Komúny.

Napriek tomu, staré predsudky pretrvávajú. Nemám problém podpísať petíciu proti Harabinovi, protestovať proti čínskej návšteve, podporiť Zuzu Piussi s ľuďmi, s ktorými politicky nesúhlasím, ale zdieľam s nimi isté predstavy o fungovaní spoločnosti. No keď sa na nich ja, alebo moji priatelia obrátime so žiadosťou o podporu šičiek v Hencovciach, alebo amerického vojaka Manninga, tak zrazu hrozí návrat komunizmu. Je chvályhodné, že sa snažia o „očistu verejného života“, no tieto snahy považujem za neúplné.

Ich vnútorný blok a strach z kádrovacej komisie na Facebooku má svoj pôvod v pravicovom elitárskom mýte o „dobrých ľudoch z dobrého trhu.“ Tento morálny gýč, po českých voľbách obohatený aj o rozprávko-feudálny ornament, je pritom jednou z príčin rozkladu pravice. Pravice presvedčenej o svojom mimoriadnom civilizačnom a kultúrnom poslaní. Tom Nicholson ale zrozumiteľne skompiloval dôvody, na základe ktorých už dnes nič neoprávňuje formálny aj neformálny pravicový establišment udržiavať mýtus o svojej morálnej výlučnosti. V prostredí založenom na viere v ontologickú nespravodlivosť vzťahov je korupcia a bezprávie prirodzeným stavom. Bez sociálnej spravodlivosti neexistuje žiadne fungujúce súdnictvo, ani transparentný systém financovania politických strán. A ľudia žijúci v nehanebných podmienkach sa nemôžu premeniť na osvietené spoločenstvo, ktoré nepostaví na čelo štátu človeka, čo by nemohol v inej krajine robiť ani zametača vo fastfoode. Tak, ako neexistuje žiadna .cirkev, ale iba mocenská inštitúcia, ktorej dala pravica v spoločnosti mimoriadne postavenie prostredníctvom konkordátu a reštitúciám majetkov vracajúcich nás, slovami sociológa Mira Tížika, pred obdobie Jozefa II, neexistuje ani žiadna undergroundová pravica. Túto typickú postkomunistickú fikciu o jehovistickom súžití umelcov, intelektuálov s nositeľmi nespravodlivosti pochopil aj Breiner.

Nejde mi o výčitky, no nechápem, prečo dnes ľudia sklamaní z etablovanej pravice šíria okolo seba cynizmus a útočia na tých, ktorí nikdy žiadnej propagande politických gangov neverili. Krajina je pritom v otrasnom stave a nesúvisí to len s Harabinom, Čentéšom, Gašparovičom a jazykom pohoničov politikov, ale aj s tým, akým spôsobom sme dovolili zničiť sociálnu štruktúru krajiny. Nekomunistická ľavica má v tomto pred svojimi kolegami z opačnej strany výrazný náskok. Nikdy nepodliehala ilúziám o vládnej strane a nikdy ju nepovažovala za nič iné ako záujmovú korporáciu. Podobná dekonštrukcia ideových totemov dnes čaká novú generáciu pravicových politikov. Pri tejto práci neexistuje žiadna milosť zo skutkov minulosti, zásluhy alebo tradície. Ide o racionálnu prevádzku kritického myslenia oslobodeného od malomeštiackych mantier o „lepšej časti Slovenska“ a ideologického jukeboxu s hitmi o slušnosti. V súčasnej situácii nemôže Slovensku pomôcť nič viac ako autentické spojenectvo liberálnych a sociálnych síl, ktoré odmietajú extrémizmus a ich úvahy o svete neinšpiruje strach a nenávisť. Iba takáto inkluzívna platforma dokáže zvrátiť politický cynizmus a vrátiť krajinu na cestu realizmu slobodného a spravodlivého politického spoločenstva.