O Slovensku sa v medzinárodnej tlači, vrátane maďarskej, roky písalo ako o zázračnej krajine hospodárskej liberalizácie. Podľa všeobecnej mienky za rýchly hospodársky rast „tatranského tigra“ mohli zníženie daní a zavedenie systému rovnej dane. Je to pravda?

Analýza údajov nemá slúžiť na podporu argumentu, že na Slovensku nedochádza k žiadnym hospodárskym zmenám. Slovensko sa stabilne prispôsobuje trendom spoločným pre ostatné stredoeurópske krajiny, ktoré prechádzajú ekonomickou transformáciou. K tomuto procesu sa krajina pridala neskôr než ostatné krajiny regiónu. Navyše Slovensko od získania samostatnosti patrí medzi krajiny s rýchlym tempom hospodárskeho rastu. Treba však dodať, že sociálne vplyvy tohto procesu zďaleka nie sú jednoznačne pozitívne.

Slovensko — rast HDP v %

(Zdroj: OECD, 2009)

Stojí za zmienku, že silný hospodárky rast sa odohral v nízko inflačnom prostredí a za situácie nie ďaleko od vyrovnaného štátneho rozpočtu. Slovensko sa snažilo splniť podmienky členstva v eurozóne, do ktorej nakoniec vstúpilo 1. 1. 2009.

Vo všeobecnosti sa usudzuje, že tento úspech je výsledkom práce dvoch vlád Mikuláša Dzurindu, konkrétne najmä týchto opatrení:

• drastické, skoro o polovicu znížené dávky v sociálnom systéme v roku 2004, ktoré dotlačili na pracovný trh tých, ktorí boli na tieto dávky odkázaní;
• privatizácia bánk, veľkých národných spoločností a veľkej časti energetického sektoru;
• reforma dôchodkového systému (zásluhovosť v štátnom pilieri, zavedenie druhého piliera, zvýšenie dôchodkového veku);
• daňová reforma v roku 2003: zjednotenie sadzieb dane z príjmov fyzických osôb, dane z príjmov právnických osôb a dane z pridanej hodnoty na úrovni 19 %;
• reforma zdravotníctva: rozdelenie zdravotného poistenia na verejné a individuálne, zavedenie poplatkov za služby spojené s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, transformácia zdravotných poisťovní na akciové spoločnosti;
• regionalizácia: proces fiškálnej decentralizácie;
• fiškálne opatrenia na zabezpečenie splnenia kritérií Paktu stability a rastu, zabezpečenie európskej menovej integrácie.

Obnovenie rastu po roku 2001 je väčšinou vysvetľované dvoma faktormi. Prvým je začiatok prúdenia zahraničného kapitálu na Slovensko vďaka už spomenutým daňovým reformám. Druhým je obmedzenie demotivačných faktorov v sociálnom systéme. Pozrime sa teraz bližšie na tieto dva prvky. Prvý predpoklad je každopádne nesprávny. Rast sa začal už v roku 2001, dlho pred daňovou reformou v roku 2003, takže to nemôže byť dôvod rastu. Reforma jednoznačne pomohla rastu produktivity, ale to nemôže byť spúšťacím faktorom, ako to vidíme aj na nasledujúcom grafe:

Prílev priamych zahraničných investícií, Slovensko (v miliónoch USD)

(Zdroj: OECD)

Je známe, že na Slovensko prichádzali značné investície, hlavne do automobilového a ťažkého priemyslu. Najväčšími investormi sú US Steel, Volkswagen, Peugeot-Citroen, KIA, Hyundai a Getrag Ford. Ako to však ukazuje aj graf, už počas Mečiarovej vlády bol rast priamych zahraničných investícií nepretržitý a po roku 2000 zosilnel. Daňová reforma v roku 2003 v žiadnom prípade nemohla spôsobiť tento rast. Naopak, v roku 2004 vidíme aj mierny pokles.

Preskúmajme teraz druhý faktor, podľa ktorého odstránenie demotivačných prvkov pomohlo vrátiť „vyživované“ osoby na trh práce a spôsobilo hospodársky rast.

Zamestnanosť na Slovensku v %

Vývoj zamestnanosti na Slovensku (Zdroj: OECD)

Ako vidíme, Dzurindove vlády dosiahli veľmi slabé výsledky v otázke zamestnanosti. V prvom období vykázali obrovský pokles, a hoci neskôr sa začal rast zamestnatnosti, na konci druhej Dzurindovej vlády ešte stále nedosiahol úroveň, na ktorej bola v posledných rokoch Mečiarovej éry, ani nehovoriac o rekordných rokoch. K tomu ešte musíme dodať, že podľa odhadov Štatistického úradu, 174 000 Slovákov (čo je 7,4 % trhu práce) sa odsťahovalo zo štátu a zamestnalo sa v zahraničí. Toto všetko pravdepodobne po vstupe do EÚ v roku 2004. Znižoval sa tým tlak na trhu práce. Takže výsledky Dzurindovej vlády sú ešte horšie. Môžeme skonštatovať, že štátne regulácie zamestnanosti určené na zníženie závislosti na sociálnom systéme nemohli prispieť k výraznému rastu.

Takže čo ostalo z tatranského tigra? Nestranným pohľadom nevidíme nič iné, ako krajinu s vysokým potenciálom rastu, ktorú v deväťdesiatych rokoch riadila vláda s nepriateľskou rétorikou voči prílevu priamych zahraničných investícii.

V analytických kruhoch je rozšírený názor, že Mečiarova vláda privatizovala interne, smerom k politickým klientom. Podľa údajov to však nie je jediný spôsob, keďže aj v tomto období sa konštantne zvyšoval prílev priamych zahraničných investícii. Potom sa začína dvojročná, nevysvetliteľná stagnácia na začiatku Dzurindovej éry. Nemohla byť spôsobená poklesom investičných tokov, keďže k nim nedošlo. Rast od roku 2000 sa potom vrátil na úroveň predošlého obdobia (4-6 %). V nasledujúcom období štát viedla vláda otvorená priamym investíciám a navyše sa Slovensko stalo učebnicovým príkladom konkurencieschopnej krajiny závislej od priamych zahraničných investícií.

Nie je však ničím iným ako priemernou postsocialistickou krajinou s vysokou rýchlosťou rastu (o 3-4 % rýchlejšie ako západná Európa), s dvoma veľmi zlými rokmi z hľadiska rastu a tromi vynikajúcimi. V druhom prípade pod vedením takej vlády, ktorej postoj k priamym zahraničným investíciám bol veľmi pozitívny. Výsledok prvej Dzurindovej vlády teda nie je nič iné ako privatizácia slovenského hospodárstva, transformácia a racionalizácia.

Toto na istú dobu prinieslo zníženie objemu výroby a neskôr sa ešte posilnila dôvera investorov, keď vláda začala konzekventne presadzovať privatizáciu a politiku otvorenosti smerom von. Nechala tak za sebou katastrofálne dedičstvo Mečiarovho obdobia. Je možné, že sa stalo presne iba toto, ale nie je to nič iné ako oneskorené oživenie hospodárstva po oneskorenej racionalizácii, a to jedno volebné obdobie po podobnej transformácii v Maďarsku.

Daňový systém mohol pridať ďalší impulz k už aj tak odštartovanému rastu, ale v žiadnom prípade nebol jeho dôvodom. Musíme spomenúť aj to, že investície prichádzajúce v rokoch po daňovej reforme si našli primeranú pracovnú silu na Slovensku, keďže hospodárska transformácia práve v predošlých rokoch uvoľnila výrazné masy.

Je dôležité spomenúť to kvôli zjednoteniu daňovej sadzby. Stratégiu nízkej dane odvtedy nasledovalo viacero krajín v regióne. Okrem iných aj Maďarsko, kde sa hospodárska transformácia uskutočnila o dosť skôr a kde zamestnateľná časť spoločnosti už bola zamestnaná. To znamená, že naraz je na trhu práce tlak dopytu a z hľadiska dospelej časti obyvateľstva — nízka zamestnanosť. Odkopírovaná daňová reforma tu priniesla len výpadok príjmov a cez rast zamestnanosti rast objemu výroby nefunguje. Obsiahlu reformu sociálneho sektora, vzdelávania a zdravotníctva nie je možné obísť.

Podstatná debata je aj o tom, aký vplyv mal na životnú úroveň Slovákov fenomén tatranského tigra. Už sme spomenuli, ako obdobie Dzurindu prinieslo pokles zamestnanosti, takže to negatívne ovplyvnilo životnú úroveň obyvateľstva ako celok. Nepretržitý rast hospodárstva taktiež neznamená automatické zlepšenie životnej úrovne, t.j. obohacovanie krajiny. Vyprodukovaný príjem sa rozdelí medzi príjmy domácností, daňové príjmy vlády a zisky firiem. Reálne fiškálne príjmy vykazujú premenlivý obraz, nie jednoznačne pozitívny:

Reálne fiškálne príjmy na Slovensku v %

Vývoj ročných reálnych príjmov na Slovensku v porovnaní s predchádzajúcimi rokmi, (Zdroj: vlastné výpočty podľa OECD a CPI)

Rast produktivity spôsobený nadnárodnými firmami nespôsobil podobný rast miezd. Slovenské mzdy sú extrémne nízke v medzinárodnom porovnaní. Hodinová hrubá mzda je napríklad len polovičná napr. v porovnaní so Slovinskom — krajinou s rovnakou produktivitou. Na základe tohto všetkého musíme usúdiť, že rast hospodárstva a jeho vplyv na životnú úroveň obyvateľstva je otázny.

Často počuť predpoklad, že v prípade optimálnej (nízkej) daňovej sadzby bude vyššia ochota platiť dane (známa hypotéza Lafferovej krivky). Ak by zjednotená daňová sadzba mala taký vplyv, mohli by sme očakávať, že vládne príjmy zostanú prinajhoršom na rovnakej úrovni. Tu však k tomu nedošlo: základom daňovej reformy na Slovensku bol zmenšujúci sa štát. Toto ukazuje aj pokles celkových daňových príjmov z 37 % HDP v roku 1998 na 30 % v roku 2006 (OECD).

Zaujímavé je, že v protiklade k všeobecným tvrdeniam, výdavky na jedného zamestnanca sa znížili. Miera nákladov na pracovnú silu sa znížila zo 42 % na 39 % medzi rokmi 2000 a 2006, čo nie je podstatná zmena v mzdových nákladoch. Oproti tomu zdanenie príjmov a ziskov sa znížilo z 9,4 % z HDP na 5,7 % v období rokov 1998 až 2006.

Samozrejme, po poklese príjmovej časti má nasledovať aj zníženie výdavkov, keďže Slovensko len vďaka obozretnej hospodárskej politike mohlo dosiahnuť prijatie eura. Bratislavská stratégia teda bola umožniť zmenšenie štátu s cieľom umožnenia nižších daní, a tak podporiť hospodársku transformáciu.

Ako to uznal aj sám expremiér Dzurinda, tatranský tiger by potreboval zvýšiť mieru pridanej hodnoty. Otázkou však je, ako by chcel zvýšiť mieru pridanej hodnoty pracovnej sily na Slovensku. Podľa údajov Eurostatu v 2002, v roku jeho opätovného zvolenia do funkcie, Slovensko kvôli nízkej miere prerozdeľovania minulo len 3,6% z HDP na vzdelávanie. V celej Európskej únii investovalo do vzdelávania menej len Grécko. Dánsko naopak z viacnásobne vyššieho HDP v tom istom roku vynaložilo na vzdelávanie 7,7%. Tatranský tiger je unavený a potrebuje nový vietor.

Text vychází v rámci projektu Kritická ekonomie, jehož je Deník Referendum partnerským médiem.