Po poslednom stretnutí ministrov financií z eurozóny si mohli niektorí euroskeptici (čo je, samozrejme, rovnako skresľujúce pomenovanie ako „eurooptimisti“, ale použime ho pre jednoduchosť) spokojne mädliť ruky. „Nehovorili sme? Na nedávnych dohodách o prísnejších rozpočtových pravidlách ešte ani nezaschol atrament, a už ich porušujeme.“

Španielsko dostalo o jeden rok viac na konsolidáciu rozpočtu. Čo už môže byť lepším dôkazom, že eurozóna berie sľuby asi tak vážne ako notorický alkoholik? Preto pre ňu niet záchrany.

Ponechajme bokom formalistickú diskusiu o tom, či sa tým rozhodnutím porušilo nejaké „európske pravidlo“. Pretože nebolo. Zásadným omylom je presvedčenie, že šetrenie za každú cenu je všeliekom.

Finálnym argumentom často býva, že ho vyžadujú „finančné trhy“. Poriadok do verejných financiách — nízke deficity a znižujúci sa dlh — je odmenený nižšími úrokovými mierami. Keď si vláda lacno požičiava, štartuje sa hospodársky rast, investície i tvorba pracovných miest. Takže či sa nám to páči, alebo nie, treba škrtať a škrtať.

Nie že by boli vysoké deficity a rýchlo rastúce dlhy v poriadku. Z hľadiska dôvery v ekonomickú životaschopnosť krajiny je však zásadný stabilný a udržateľný hospodársky rast.

Vo chvíli, keď začínajú rozpočtové škrty ohrozovať fundamenty rastu — čo jasne ilustruje Španielsko — stávajú sa kontraproduktívne a nelogické. Preto je rozhodnutie ministrov financií krokom vpred. Alebo skôr krôčikom. Fiškálni jastrabi možno uznali chybu. No zatiaľ len zvoľnili tempo — k zmene smeru máme ďaleko.

V Španielsku zazneli zhodou okolností aj prvé salvy ďalšieho z európskych zápasov. O reguláciu finančného sektora. Štát pod Pyrenejami ťahajú na dno hypertrofované a nestabilné banky. Na ich rekapitalizáciu (a reštrukturalizáciu) však Madrid nemá dosť vlastných síl.

Dohoda, že peniaze pôjdu zo spoločnej kasy — z Európskeho stabilizačného mechanizmu (ESM) — by mohla byť prvým krôčikom k zvráteniu nesprávneho rozhodnutia z roku 2008, že každý štát si sám rieši problémy so svojimi bankami. Jej uskutočnenie sa okrem toho podmieňuje vytvorením európskeho dohľadu nad najdôležitejšími bankami.

To by riešilo hneď dva problémy. Po prvé, finančný sektor, ktorý už nie je národný, nemožno účinne regulovať a dohliadať naň na národnej úrovni. Zároveň by sa mohli preťať priúzke vzťahy medzi bankármi a politikmi, ktoré vo viacerých krajinách umožnili vznik finančných bublín.

V oboch kľúčových oblastiach sa zatiaľ urobili iba malé a nesmelé opatrenia. Je v nich stále primnoho „ak“ a „možno“, veľa politických a právnych nášľapných mín.

Rovnako sa môže stať, že o niekoľko mesiacov nebudeme ani o piaď bližšie k zmene súčasného sebazničujúceho politického kurzu, nepriblížime sa k efektívnejšej regulácii finančného sektora. Potom už len môžeme čakať, kto sa stane tým akčným hrdinom, čo posledným výstrelom rozbije stále krehkejšiu menovú úniu. Hasta la vista, baby!