Na rómske osady sme si zvykli tak, že sa za ne už ani nehanbíme. A na situáciu Rómov v nich sa pozeráme ako na čosi, čo sa nás netýka. Budúci premiér Robert Fico sa v tom nelíši od väčšiny slovenského obyvateľstva, ktoré považuje v horšom prípade Rómov za zvieratá, v lepšom za ľudí druhej kategórie.

V súvislosti s Rómami máme dlh z čias ľudáckeho štátu, keď ich spolu so Židmi deportovali a takmer vyhladili. To, že si Rómovia nedokážu našu úctu „zaslúžiť“ ani beštiálnou skratkou cez Auschwitz, je dôkazom, že ani neľudská smrť z nich nedokázala v očiach mnohých Slovákov urobiť ľudí.

Je poľutovaniahodné, že predseda strany, ktorú drvivé víťazstvo prinútilo uveriť tomu, že je sociálnou demokraciou, používa pri hodnotení tohto stavu slová, ktoré nemajú s progresívnym myslením nič spoločné. Fico je presvedčený, že „cigánsky problém“ sa nedá vyriešiť bez nejakého, nejasného obmedzenia ľudských práv. Tento výrok si zaslúži mimoriadnu pozornosť. Ambícia Smeru garantovať naše európanstvo ho zaväzuje k tomu, aby zo všetkých svojich síl šíril vieru v európsky model civilizácie založenej práve na bezvýhradnom rešpektovaní ľudských práv.

Nedodržiavame ich pre eurofondy, ale preto, že sú naším jediným skutočným politickým vynálezom, ktorý urobil z Európy model pre celý svet. Toto presvedčenie nie je výsledkom bohémskych úvah o všeobecnom dobre pre všetkých a o láskavej podstate nášho konania, ale empirickým dôsledkom dvoch svetových vojen a desivých európskych diktatúr. Ľudské práva nie sú sémantickou ozdobou ani prázdnym gestom, ale obsahom a inšpiráciou na to, aby sme dokázali vnímať politiku ako boj o ľudskú dôstojnosť.

Dôstojnosť, ktorú chce Fico brániť vo fabrikách posilňovaním práv, ktoré chce v prípade Rómov oslabovať. Je normálne, že premiér štátu so 400-tisíc nezamestnanými chce riešiť sociálnu otázku časti obyvateľstva, ktorej zapojenie do ekonomiky by podľa nedávnych štúdií zvýšilo HDP o sedem percent. No tak, ako sa nedá vyriešiť problém kriminality zavedením trestu smrti, nemôže ísť integrácia rómskeho obyvateľstva cez obmedzenia práv.

Frustrácia je pochopiteľná. Podozrenia z klientelizmu voči všelijakým splnomocnencom sú legendárne a „rómske projekty“ mimovládnych organizácií a korporátnych čerpačiek európskych peňazí sú zárukou kešu. No stav slovenských občanov rómskeho pôvodu sa nezmení ani ich premenou na exaltované parakresťanské stádo - používanie mydla a viera v Ježiša nemajú nič spoločné. Nepomôžu ani špekulanti, ktorí v každých voľbách obchodujú s „rómskymi hlasmi“ kúpenými za čínske žehličky.

Rómovia dnes potrebujú politickú emancipáciu, svojho Martina Luthera Kinga, ktorý sa nebude na rozdiel od cigánskej hudobnej šľachty za svoj pôvod hanbiť, ale urobí z neho subjekt politického občianstva. A na to potrebujeme ľudské práva posilňovať, a nie ich pozastavovať.