Predvolebnú kampaň aj povolebné analýzy sprevádzali komentáre kategorizujúce voličstvo jednotlivých politických strán. Analytici a analytičky v televíznych štúdiách blahosklonne sledovali vývoj sčítaných hlasov, lebo predsa vidiek volí inak než mesto. Ešte pred voľbami sa internetom šíril obraz ľudí, ktorí myslia iba na seba a nie na nastávajúce pokolenia. Staršie účastníčky straníckeho mítingu, s prízvukom, možno aj bez vysokoškolského vzdelania, tak trochu pripomenuli „babky demokratky“.

Pozadie a posolstvo takto zdieľaných predstáv a komentárov je vcelku jasné. Voličstvo červenej farby — podľa socio-demografických charakteristík prevažne v dôchodkovom veku, vidiecke, s nižšou úrovňou vzdelania — je sebecké a hlúpe. Tento implicitný normatívny súd je sporný. Sú spomínaní voliči a voličky sebeckí? Možno, v istom zmysle. Ale sú hlúpi? Celkom určite nie.

Teória racionálnej voľby je základom mainstreamovej mikroekonómie a používa sa na vysvetlenie rozhodovania a konania jednotlivcov. Racionalitu v úzkom zmysle definuje ako také konanie jednotlivca, ktoré po zvážení nákladov a úžitku povedie k získaniu čo najväčších osobných výhod.

Z tohto hľadiska sú zosmiešňovaní voliči ľavice ukážkovým príkladom racionálnych ekonomických aktérov. A z tohto hľadiska by bolo skutočne bizarné, keby „klienti sociálneho štátu“ — za predpokladu, že ich primárnou preferenciou je výška dávky — nevolili ľavicu resp. menej pravicovú stranu. Prečo by to preboha robili?