Nezáleží na tom, ako dlho ešte vytrvajú Qaddáfího stúpenci v slepej oddanosti svojmu vodcovi. Nezáleží na tom, či Qaddáfí ujde do zahraničia, vytiahnu ho zo smradľavej diery pod slepačou farmou, alebo bude na juhu Líbye pokračovať v hre na partizánskeho vodcu. Nezáleží na tom, ako dlho ešte budú trvať boje. Štyri desaťročia trvajúci režim je na konci svojej existencie.

Bilancia? Vraj 20 tisíc mŕtvych. A jeden z veliteľov povstalcov toto číslo zväčšil viac ako dvojnásobne, predpokladajúc, že všetci nezvestí sú tiež mŕtvi. Predpoklad, že tisíce osôb, ktoré sa „stratili“ po potlačení protestov v jari a stále „chýbajú“, treba pripočítať k obetiam, je pravdepodobne správny. Mnohí z nich sa snáď nájdu, mnohým sa podarilo skryť, ujsť na povstalcami kontrolované územie. Tak či tak, aj najnižší odhad počtu obetí je šokujúci. A ešte vzrastie, keď budú objavené ďalšie popraviská Chámisovej brigády.

Vzrastie ale aj o obete pomsty a improvizovanej „spravodlivosti“ na skutočných či domnelých páchateľoch zločinov bývalého režimu.

Qaddáfího režim skončil. Bez ohľadu na to, čo si o tom myslia tí, ktorí do poslednej chvíle verili, že správy z Líbye sú iba ohromnou mediálnou konšpiráciou generálov NATO a emírov Zálivu, že zábery z bojov v Tripolise sú zinscenované kdesi v katarských filmových ateliéroch. A propagande Al-Džazíry predsa veriť nebudú!

Aj na svojom konci má však režim občana Qaddáfího verných stúpencov a advokátov, aj u nás v strednej Európe. Strašia novým Irakom, novým Afganistanom.

Situácia pri zvrhnutí Qaddáfího neznesie porovnanie so zvrhnutím Saddáma Husajna v Iraku. Saddáma zvrhla zahraničná intervencia po rokoch jeho medzinárodného vylúčenia. Qaddáfího zvrhli jeho poddaní, líbyjskí občania, po rokoch jeho vrelých vzťahov so západnými lídrami.

Pomoc Západu pri zvrhnutí Qaddáfího je neodškriepiteľná, no prišla až po vypuknutí domáceho odporu proti diktátorovi. Keďže sa na to často zabúda, radno pripomenúť: najprv vypukli prodemokratické protesty, po ich brutálnom potlačení vypuklo ozbrojené povstanie líbyjských občanov a až po mesiaci prišla rezolúcia OSN. A to až po mnohých podporných vyjadreniach pre Qaddáfího režim od mnohým prominentných politikov Západu.

V počiatkoch revolučných pohybov tzv. arabskej jari sa jeden nemenovaný konzervatívny publicista vyjadril, že aj diktátorov občas podporovať treba. Vyslúžil si tým nekonečnú hanbu, ktorá ho ale dnes už nefacká. Podporné vyjadrenia „ľavicových“ aktivistov Qaddáfího režimu, maskované či už ako odpor voči „koloniálnej expanzii“ NATO, alebo ako podpora „sociálnej spravodlivosti“ v líbyjskej džamahíriji, dokonale rehabilitovali faux pas tohoto nemenovaného publicistu.

Ani tá najbesnejšia slina vyprsknutá proti „socialistom a sociálnym demokratom obhajujúcim agresiu“ však osud Qaddáfího režimu nezvráti. Treba si do budúcnosti vziať poučenie z krízového vývoja v Líbyi, že diktátorov vo vraždení občanov podporovať neslobodno.

Je zaujímavé aj počúvať a čítať zasvätené teórie „geopolitológov“ o líbyjskej revolúcii/občianskej vojne/okupácii (nehodiace sa škrtnite) ako o tzv. zástupnej vojne. Ak je teda vojna v Líbyi zástupnou vojnou medzi Západom a Čínou, Čína prehrala „in contumacia“. Len by sa mal nájsť nejaký odvážlivec, ktorý by to Pekingu oznámil. Oni tam o tom doteraz netušia. Čína sa totiž žiadnej zástupnej vojny nezúčastnila a výsledok líbyjskej revolúcie prijala s vecným kľudom, „rešpektujúc voľbu líbyjského ľudu“. Tak ako jednala s Qaddáfím, bude jednať aj s vládou povstalcov. Čína totiž jedná vždy s tým, kto má efektívne danú oblasť v moci. A už aj nad líbyjským veľvyslanectvom v Pekingu veje trojfarebná zástava.

A či skončí líbyjská ropa v Taliansku a Francúzsku, alebo v Číne, o tom rozhodne aj tak vyššia ponúknutá suma.

Bola to vojna Líbyjčanov proti Líbyjčanom. Čína aj štáty NATO sú v tom vedľajšie.

Na západe Líbye, v pohorí Náfusa žije jedna z početnejších berberských komunít. Od plukovníkovho režimu si za posledných 40 rokov užila nemálo ústrkov i útlaku, nie nepodobného pokusom o genocídu. Zaujímavé je, že na internete kolujú informácie o berberskom pôvode samotného Qaddáfího. Je to však voľajáky omyl, ak nie výmysel. Alebo voľné zamieňanie pojmov Berber a beduín. Okolo berberského pôvodu akurát starý otec Muammara Qaddáfího precválal na ťave. Kmeň Qaddáfa sa síce pokladá za pôvodne berberský, no až také isté to nie je. A ak aj, arabizácia prebehla tak dávno, že podľa tých istých kritérií je celá Líbya berberská.

Práve v pohorí Náfusa sa začal pochod povstalcov, ktorí skončil až v Tripolise. Trval vyše pol roka, no skoro polovicu povstalci urazili za dva týždne.

V Náfusa žijú i Arabi a arabizovaní Berberi. Paradoxne, Revolúcia 17. februára začala práve tam už 16. februára, keď sa miestne obyvateľstvo v Zintáne vzoprelo snahe o regrutáciu miestnej mládeže do proqaddáfiovských milícií a ich odoslanie do pobrežných oblastí, kde mali pomôcť pri potláčaní protestov. Okrem Misuráty práve v predhorí Náfusa sa odohrali najťažšie boje povstalcov proti bývalému režimu. Povstalci z Kyrenaiky, okrem plamenných výziev pramálo prispeli k povstaleckej ofenzíve v posledných týždňoch a zvrhnutiu diktátora. Tripolis vlastne oslobodilo pár tisíc bojovníkov z predhoria Náfusy. Keďže front pri Misuráte bol ďaleko, niekoľko stoviek, možno tisícov povstaleckých bojovníkov sa odtiaľ do Tripolisu prepravilo na lodiach, riskujúc, že oslabená obrana ťažko skúšanej Misuráty by mohla padnúť.

Veľkú líbyjskú socialistickú arabskú džamáhíríji zvrhlo maximálne šesť tisíc odhodlaných bojovníkov, ktorí bojovali o všetko.

Režim však v hlavnom meste bránilo asi ešte menej bojovníkov. Keď Qaddáfímu došla hotovosť, nemal ich ako vyplácať. Boli mu nanič nakradnuté miliardy zmrazené na kontách v európskych bankách, boli mu nanič i nezmrazené kontá kade tade po svete, keď mu došla hotovosť v papierových dolároch. Zúfalá snaha zohnať hotovosť predajom líbyjských podielov v egyptských firmách bola očividne neúspešná, zostal bez žoldnierov. Zlatými tehlami sa zle platí. Cudzinci, ktroých donútil bojovať proti líbyjským občanom bez vyplácania žoldu buď ušli tiež, vzdali sa povstalcom, alebo boli povstalcami zmasakrovaní. Ani občania Tripolisu diktátora nebránili.

Medzi Qaddáfího advokátmi sa teší veľkej obľube i spájanie povstalcov s tzv. Al-Qáidou. Obohratá platňa, obyčajné plagizovanie advokátov Mubárakovho režimu z januára. Nie že by neboli medzi povstalcami militantní islamisti, sú. A nemálo. Napriek tomu, z minimálne 20 organizovaných skupín, ktoré pozdvihli zbrane proti Qaddáfího režimu, backround islamistických hardlinerov mali možno tri, alebo štyri. Drvivá väčšina povstaleckých „bataliónov“ bola organizovaná na základe miestnej, resp. kmeňovej príslušnosti.

Vôbec, občianskej vojny v Líbyi sa so zbraňou v ruke zúčastnilo prekvapujúco málo ozbrojencov. Polovica povstalcov ešte k tomu „zamrzla“ na východnom fronte po oslobodení Kyrenaiky. Pravdupovediac, Prechodná národná rada by mala ďakovať Qaddáfímu za odpor po dobytí Tripolisu, povstalci z východu tak dostali možnosť efektívne zasiahnuť do oslobodzovania západných provincií.

Vráťme sa však k advokátom. Veľkou témou, pre ktorú si Qaddáfí zaslúži ich nehynúcu podporu, sú „výdobytky sociálneho štátu“ džamahíríje. No to si zaslúži samostatný článok, ktorý ani nemusí byť o Líbyi. Opis „feudálneho socializmu“ v ropných monarchiách Zálivu úplne presne popíše aj situáciu v Líbyi.

Ešte je tu jedna téma, ktorá zhodou okolností spája veľmi široké politické sprektrum, pravých aj ľavých. V súvislosti s príčinami, pre ktoré by sa mali nad koncom Qaddáfího režimom prelievať horké slzy, sa hovorí aj o hrozbe imigrantskej invázie z Afriky do Európy. Qaddáfí bol vždy lojálny voči obrane európskej kultúry pred imigrantskou hrozbou, ochotne prijímal eurá za ochranu južnej hranice Európskej únie.

Zaujímalo však niekedy niekoho, čo sa dialo s vrátenými imigrantami? Počul niekto o internačných táboroch pre neúspešných uchádzačov o európsky blahobyt?

Alternatívna tlač je dnes plná zaručených správ o vraždení čiernych Afričanov na povstalcami kontrolovanom území. Kde však boli títo ochrancovia Afričanov, keď krajiny EU preplácali Qaddáfímu mučenie vrátených immigrantov? Zaujímala niekoho v Európe, čo sa dialo s černošskými imigrantami v Líbyi v uplynulých desaťročiach? Spomenie si niekto na etnické čistky z roku 2000? Vtedy sa od nich Kaddáfí dištancoval, vraj to spáchali gangy. To nič že v spolupráci s bezpečnostnými silami, to nič, že nik za to potrestaný nebol. Od popráv imigrantov v roku 2009 sa už ani neobťažoval dištancovať, načo keď to nikoho nezaujímalo?

Pre líbyjskú spoločnosť je typická (samozrejme okrem iných vecí) xenofóbia, vysoká miera intolerancie k cudzincom. Táto intolerancia má veľmi úzky súvis s rasizmom, ako ho poznáme z učebníc (ale nie len s ním). A je treba dôrazne pripomenúť, že je to rasizmus importovaný z Európy v 20. st., v predkoloniálnej dobe v Líbyi nepoznaný. Qaddáfí na tomto má svoj veľký podiel viny. Pre svoje „sociálne vymoženosti“časťou európskej ľavice obdivovaný Qaddáfího „socialistický“ režim si nedal najmenšiu námahu počas dvoch generácií svojho trvania vychovávať obyvateľstvo k tolerancii. Naopak, v časoch ekonomických problémov často vyvolával nenávisť voči cudzincom, obviňujúc ich zo zodpovednosti za hospodárske ťažkosti.

Samozrejme, toto nijako neospravedlňuje násilie povstalcov voči čiernym imigrantom. No platí to aj naopak, excesy povstalcov nie sú žiadnym argumentom v prospech Qaddáfího. Neospravedlniteľné násilie voči neozbrojeným civilistom (bez ohľadu na farbu ich pleti) zo strany povstalcov musí byť predmetom vyšetrovania a potrestania vinníkov, ak nová Líbya naozaj ašpiruje o miesto medzi demokratickými krajinami.