Sarkozyho múza Fico

Michal Havran

Francouzské kantonální volby, ve kterých zvítězila levice, nejsou zajímavé svým dopředu jasným výsledkem, ale polemikou, která je provázela.

Po prvom kole sa ukázalo, že Sarkozyho vládna strana UMP sa neudržala v 402 volebných okrskoch a voliči budú vyberať medzi socialistami a Národným frontom.

Prezident v  ten istý deň odštartoval svoju predvolebnú kampaň na rok 2012 ohňostrojom nad bývalým Kartágom a odmietol povedať, či dá svojim stúpencom odporučenie voliť socialistov. V nudných a nejasných voľbách tak napriek svojej vôli nastolil skutočnú otázku všetkých nastávajúcich volieb a politických spojenectiev na kontinente. Tou je banalizácia extrémnej pravice, rasizmu a divokého nacionalizmu.

Do predminulého víkendu vo Francúzku platila nepísaná dohoda medzi republikánskou ľavicou a pravicou o tom, že Národný front patrí do politickej bezletovej zóny, nad ktorou hliadkujú komandá demokratického režimu. Tento, takzvaný Republikánsky pakt, funguje v krajine desiatky rokov a jeho princíp je jednoduchý. Ľavica a pravica sa môžu ho krvi hádať o tom, ako má vyzerať daňový systém, dĺžka pracovného času a čo to znamená politicky, keď niekto býva v parížskej Latinskej štvrti, alebo na place Vendôme. No ani jedna z týchto politických síl, ktoré spoločne bojovali proti Vichystému režimu a nacizmu, neprekračuje hranicu, za ktorou je už len chic neorasizmus Marine le Pen.

Dramatické dôsledky úspechu Národného frontu ukázali prezidentské voľby v 2002, keď sa 21. apríla objavili v televíziach tváre Chiraca a Le Pena. O tomto dni, keď sa do finále prezidentských volieb dostal extrémista sa hovorí dnes iba šeptom, ako o dátume, ktorý nemôžeme vysloviť nahlasať rovnako, ako meno Voldemorta v Harry Potterovi. Trauma bola dokonalá, no  cynický Sarkozy ju  opäť otvoril. Republikánsku karanténtu vymenil za stratégiu toho, že v 2012 bude potrebovať na svoje znovuzvolenie práve voličov extrémnej pravice.

Podobnú situáciu sme mali na Slovensku v 2006. Róbert Fico vtedy takisto uprednostnil vo vláde pravicových extrémistov zo SNS, pred oživovaním republikánskeho paktu, ktorého krehké základy pochádzajú z čias Povstania a  disentu. Smer trestuhodne podcenil Slotov kleptorasizmus a aj vďaka tomu dnes sedí v opozícii. Strategicky sa síce môže pokúšať o vytvorenie veľkej koalície s SDKÚ, za ktorú sa každú nedeľu modlia oligarchovia, stojaci za týmito stranami, no obsahovo tým len potvrdzuje, že nikdy nebol nositeľom ľavicových ideálov.

Preto dnes, keď sa celou Európou ozýva pokušenie vládnuť s extrémistami je povinnosťou všetkých politikov, ľavých, alebo pravých, jasne svojim voličom povedať, že so stranami, šíriacimi nenávisť a  strach, nebudú za žiadnych okolností, nikde a nikdy spolupracovať ani za cenu toho, že sa vďaka nim stanú prezidentmi, šéfmi parlamentov, alebo premiérmi. Lebo provízia je síce, ako v prípade podvodu s emisiami okamžitá, no politické dividendy si o pár rokov vyberú extrémisti. A  ich bývalí koaliční spojenci budú sedieť v spoločných celách tak, ako to bolo v časoch európskych diktatúr, keď boli vo väzeniach kresťanskí demokrati, socialisti aj liberáli.