V Európskej únii je v súčasnosti na stole niekoľko návrhov v oblasti hospodárskej politiky. Niektoré sa týkajú EÚ ako celku, iné iba eurozóny. Ich filozofia je ale podobná: Vplyv národných parlamentov má zoslabnúť; politika centrálne prijímaných pravidiel má na význame, naopak, získať. Jedná sa o príklad učebnicového neoliberalizmu. Guru súčasných neoliberálov, F. A. Hayek, otvorene spochybňoval demokratické rozhodovanie v prípadoch, kedy nemalo viesť k výsledkom zlučiteľným s jeho filozofiou hospodárskej politiky.

Návrhy vychádzajú z diagnózy, že hlavným dôvodom súčasnej dlhovej krízy je nedostatočná rozpočtová disciplína. Táto diagnóza nie je správna. Najzávažnejšie problémy majú korene v nafúknutí ekonomík a v neprimeranom raste súkromného dlhu. Ten zakryl skutočnosť, že mzdy čoraz menej stačili na udržanie jestvujúcej úrovne spotreby.

Nárast zadlženia domácností teda úzko súvisel s rastúcou príjmovou nerovnosťou. Keď bubliny spľasli, súkromné straty sa de facto znárodnili. Hospodársky prepad mal neblahý dopad na daňové príjmy, a to najmä v krajinách s nízkymi daňami, ako sú napr. Írsko alebo Grécko.

Rozpočtové kritériá Paktu rastu a stability boli celkom nepodstatné. Napriek tomu sa idú pritvrdzovať. Európska komisia chce zaviesť pravidlo, ktoré má zabrániť rastu verejných výdavkov nad hranicu očakávaného priemerného rastu HDP. Také pravidlo by ale oslabilo národné parlamenty v kľúčovej oblasti rozpočtovej politiky. Ak sa členský štát nebude správať podľa odporúčaní EÚ, majú ho postihnúť sankcie.

Európska komisia navrhuje mechanizmus, ktorý by zaviedol automatické sankcie v prípade, že by proti ich zavedeniu do desiatich dní kvalifikovanou väčšinou nehlasovala Rada EÚ. Do akej miery by mali byť tieto sankcie automatické, je stále predmetom sporov.

Európska komisia má ďalej prísnejšie dohliadať na makroekonomickú politiku a prijímanie rozpočtových politík. Návrhy sa píšu za zatvorenými dverami. Kľúčovou súčasťou týchto návrhov majú byť makroekonomické indikátory slúžiace ako varovné signály. Zlý stav v sledovaných oblastiach by do akcie povolal Európsku komisiu. Komisia sa rozhodla predmetnú legislatívu o indikátoroch makroekonomického rozvoja pripraviť bez účasti Európskeho parlamentu. EP sa teda vedome obchádza s cieľom vyhnúť sa verejnej diskusii.

Smerovanie tejto politickej iniciatívy je však napriek tomu už pomerne jasné. V aktuálnom Ročnom prieskume rastu sa Európska komisia sústredí na deficity verejných rozpočtov a deficity bežných účtov. Krajiny s vysokými rozpočtovými deficitmi vyzýva, aby v oblasti výdavkov prijali reštriktívne politiky. Majú tiež zvýšiť nepriame dane. To vedie k dodatočnému zaťaženiu chudobných. Omnoho lepšie by ale bolo (znovu-)zaviesť progresívnu daň z príjmu resp. progresívnosť v tejto oblasti ešte zvýšiť.

Krajiny s vysokými deficitmi bežného účtu Komisia nabáda, aby prijali reštriktívnu mzdovú politiku. Na druhej strane krajiny s vysokým prebytkom bežného účtu nevyzýva k zvýšeniu miezd, a to napriek tomu, že mzdová deflácia v Nemecku bola hlavnou príčinou nerovnováh v EÚ. EK ďalej nepriamo odporúča znižovanie úrovne dôchodkov. Komisia tak chce inštitucionalizovať mix politík, ktoré EÚ spolu s Medzinárodným menovým fondom naordinovala v podobe tzv. záchranných balíčkov Maďarsku, Lotyšsku, Rumunsku, Grécku a Írsku.

Návrhy z Ročného prieskumu rastu sú základom pre priame zásahy Európskej komisie do národného formulovania hospodárskych politík a do prípravy národných rozpočtov na rok 2012. EK plánuje posilniť sankcie v oblasti makroekonomických politík. V podobnou duchu sa nesie i filozofia Paktu konkurencieschopnosti pre eurozónu, ktorý bol inšpirovaný najmä nemeckou vládou. Podľa neho sa majú vlády hneď na začiatku zaviazať k výsledkom v kľúčových oblastiach politického plánovania. S hlasmi z parlamentov sa opäť nepočíta.

Európska komisia napriek reštriktívnej povahe svojich politík hlása, že jej ide o obnovu a posilnenie rastu. Toto tvrdenie je však v najlepšom prípade iba zbožným želaním. Politiky tohto druhu utlmia domáci dopyt. Nádej, že Úniu dostane z krízy export, je ilúziou. Prosperujúcich exportných trhov je totiž žalostne málo. A navyše takmer všetky krajiny by rady viac vyvážali a menej dovážali.

Pocit déjà-vu z 30. rokov minulého storočia sa len tak núka. Jedná sa o presne taký istý typ receptu: Mimoriadne reštriktívna rozpočtová politika, reštriktívna mzdová politika a neomerkantilistické vsádzanie na export. Tieto politiky kruto zlyhali. Pred osemdesiatimi rokmi ich okrem toho sprevádzali tendencie k autoritárstvu a fašizmu.

V poslednom roku Weimarskej republiky v Nemecku vlády čoraz viac panovali prostredníctvom dekrétov a obchádzali parlament. Nenápadné, sofistikovanejšie zárodky podkopávania demokracie možno v oblasti hospodárskej politiky pozorovať aj dnes. Posilnenie koordinácie hospodárskych politík na úrovni EÚ je v zásade dobrou myšlienkou, ale potrebovala by celkom iný inštitucionálny dizajn a obsah.

Text vychází v rámci projektu Kritická ekonomie, jehož je Deník Referendum partnerským médiem.