Pamätám si, že u Galignaniho — v najstaršom britskom kníhkupectve na kontinente, v Paríži, na rue de Rivoli boli pulty plné kníh s názvami „ Koniec civilizácie,“ „Blízky východ v kríze“, „ Al Kajda nás zožerie“. Okrem pár serióznych štúdii išlo o propagandistickú produkciu amerických inštitútov. Všetkým bolo zrazu jasné, že bez invázie do Iraku a Afganistanu sa tento zaostalý svet moslimov nezmení. No a dnes, keď sa začali Tunisko, Egypt, Jemen, čoskoro aj Sýria a Mauretánia meniť, sa od autorov, ktorí sa desať rokov napchávali imperiálnou propagandou, dozvedám, že tento svet sa  zmeniť nesmie.

Výsledkom toho je, že kritériom hodnotenia udalostí napríklad v Egypte nie je tragická sociálna situácia jeho obyvateľov , prenasledovanie odporcov, ich mučenie, ale bezpečnosť Izraela. Odrazu už nie je veľmi dôležité, aby sa Egypt zmenil na demokratickú spoločnosť, ako to žiadajú státisíce ľudí na námestiach v Káhire, Alexandrii, Asuáne, ale aby sa len preboha nezmenil. Egypťanom neveríme, že by pre svoju krajinu vedeli vybudovať model, ktorý by priniesol pocit bezpečia, slobody a prosperity predovšetkým im.

Prečo musíme trpieť nekompetentné vyjadrenia slovenských politológov a analytikov, ktorí v decembri vedeli o Egypte iba to, že v Hurgade je na plážach veľa Rusov? Prečo mi niekto stále podsúva, že Egypťania majú na výber iba medzi skorumpovaným faraónom Mubarakom, alebo Moslimským bratstvom, ktoré má už teraz medzi pospolitým slovenským ľudom horšiu reputáciu ako Asasíni a Janičiari dohromady? Pri predstave, že za podobné analýzy by som mal onedlho na nete dokonca platiť, mi je už skutočne nevoľno.

Obávam sa, že za podobnými názormi, narábajúcimi s presvedčením, že na Arabov treba pevnú ruku teokracie, alebo armády, stojí v skutočnosti niečo celkom iné, ako analogické úvahy medzi dejinami Egyptu a Iránu. Strach zo zmeny pramení z našej hlbokej nedôvery v demokraciu , čo moslimskému svetu ordinuje v kadencii 200 výstrelov za minútu niekoľko stotisíc západných vojakov. Naša viera v demokraciu v skutočnosti ochabuje. Najlepším dôkazom toho je strach, s akým sa pozeráme na udalosti v Egypte. Strach sa opiera o presvedčenie veľkej časti obyvateľov západných krajín, že islam je nositeľom prekliatia toho istého „orientálneho despotizmu“ ako v minulosti byzantský cézaropapizmus, ktorý odrhol Rusko od Západu. Islam podľa tejto teórie nie je prostredím, ktoré inšpiruje politické slobody, a preto musíme všetky naše vzťahy s moslimskými krajinami zúžiť výlučne na otázku bezpečnosti, dovozu exotického ovocia a lacných dovoleniek.

Asi je zbytočné pripomínať, že islam bol v stredoveku garantom slobôd aj pre kresťanov. Nie náhodou utekalo množstvo hornouhorských duchovných počas tureckého záboru do fiľakovského sandžaku, kde sa cítili viac v bezpečí, ako napríklad v Liptovskom Mikuláši.

Na túto tradíciu sme samozrejme pod vplyvom posledných desiatich rokov zabudli. No ani strach z teroristov, ktorý je opodstatnený, ani kultúrne predsudky nám nesmú viesť k tomu, aby sme opovrhovali túžbou po slobode Egypťanov. Bojovať proti útlaku je súčasťou ľudských práv. Našou povinnosťou nie je strašiť ich vojnami a  náboženskými diktatúrami. Inak sa staneme sebe samými väčším nebezpečenstvom, ako dokáže naša civilizačná zbabelosť uniesť.