Pamätám si, že u Galignaniho — v najstaršom britskom kníhkupectve na kontinente, v Paríži, na rue de Rivoli boli pulty plné kníh s názvami „ Koniec civilizácie,“ „Blízky východ v kríze“, „ Al Kajda nás zožerie“. Okrem pár serióznych štúdii išlo o propagandistickú produkciu amerických inštitútov. Všetkým bolo zrazu jasné, že bez invázie do Iraku a Afganistanu sa tento zaostalý svet moslimov nezmení. No a dnes, keď sa začali Tunisko, Egypt, Jemen, čoskoro aj Sýria a Mauretánia meniť, sa od autorov, ktorí sa desať rokov napchávali imperiálnou propagandou, dozvedám, že tento svet sa  zmeniť nesmie.

Výsledkom toho je, že kritériom hodnotenia udalostí napríklad v Egypte nie je tragická sociálna situácia jeho obyvateľov , prenasledovanie odporcov, ich mučenie, ale bezpečnosť Izraela. Odrazu už nie je veľmi dôležité, aby sa Egypt zmenil na demokratickú spoločnosť, ako to žiadajú státisíce ľudí na námestiach v Káhire, Alexandrii, Asuáne, ale aby sa len preboha nezmenil. Egypťanom neveríme, že by pre svoju krajinu vedeli vybudovať model, ktorý by priniesol pocit bezpečia, slobody a prosperity predovšetkým im.

Prečo musíme trpieť nekompetentné vyjadrenia slovenských politológov a analytikov, ktorí v decembri vedeli o Egypte iba to, že v Hurgade je na plážach veľa Rusov? Prečo mi niekto stále podsúva, že Egypťania majú na výber iba medzi skorumpovaným faraónom Mubarakom, alebo Moslimským bratstvom, ktoré má už teraz medzi pospolitým slovenským ľudom horšiu reputáciu ako Asasíni a Janičiari dohromady? Pri predstave, že za podobné analýzy by som mal onedlho na nete dokonca platiť, mi je už skutočne nevoľno.