Čo som robil, keď som mal dvadsať rokov? Študoval som, pripravoval som sa, že budem učiť děti. Že ich naučím a presvedčím, že majú milovať a posláchať svoje mamy, ako som ja miloval a poslúchal svoju mamu opustenú vdovu, ktorej páni vzali muža a kdesi na východnom fronte ho zabili. (Iného Tatarku, sedljaka, ktorý povstal, páni chytili a sťali ho v Liptovskom Svätom Mikuláši.) Moja mať, drobná stvorička, sama orala, siala, sama na koňoch stŕhala, zvážala drevo, brodila kone v rieke. Nechcela o tom ani počuť, že by sa mohla druhý raz vydať a mať v dome gazdu.

Teraz moji mladí súčasníci vel'mi zložito a tragicky uvažujú, čo je to tá identita. Pre mňa to vždy bolo a zostalo otázkou vnútorného vztahu s matkou: Chcel som, musel som zostať jej hoden. Svojej mame musel som sa páčiť, ona musela ma uznávať. To bola moja identita, napriek všetkým rozdielom. Keď som mal dvadsať rokov, chodil som (s velkým oneskorením) do siedmej triedy gymnázia. Keď som mal dvadsať rokov, písal sa rok 1933. Toto bola moja republika, ak sa viete vžiť do takých pocitov, že toto je moje republika a ja budem učiť děti a budem kýmsi ako druhý Martin Kukučín. Vydávali sme písaný, na blanách rozmnožovaný časopis.

Ja som po nociach mesačne napísal aspoň jednu prózu, ktorú moja mať sedliačka schválila: Áno, chlapec môj. Keby ste vydali a prečítali si niekol'ko mojich próz, ktoré sa z tých rokov zachovalo, iste by ste se mnou súhlasili, že moja republika mohla sa mnou pýšiť, ako sa pýšila Kukučínom, Smrekom, maliarmi Benkom, Bazvovským, Fullom. Ale nepýši sa, lebo som sa dal na politiku, prijal som miesto v politickom denníku. A s tým moja mať — boh jej daj večnú slávu — nesúhlasila. Podla jej mienky učitel' má učit děti podla svojho svedomia, a nie sa miešať do politiky, lebo politika je pánske huncútstvo. Mocenská hra, ako by sa dnes povedalo — na ktorú drobní ludia a drobné národy vždy doplácajú, ako sa to i na mojej dôverčivej republike v posledných časok tak brutálne ukázalo.

Dominik Tatarka, Bratislava