V prvom vyhlásení budúcej vlády ma zaujalo euforické predsavzatie, o tom, že „sa do politiky vracia etika.“ O pár hodín nato som zistil, že sa do vlády vracia v prvom rade Mikuláš Dzurinda.

Zatiaľ čo Tony Blair musel o svojich lžiach o vojne proti Iraku vypovedať pred vyšetrovacou komisiou, Dzurinda má byť šéfom diplomacie. Ako bushistický premiér zamiešal do slovenskej zahraničnej doktríny imperialistický rozmer. Je spoluzodpovedný za bombardovanie Srbska, prepadnutie Iraku a obsadenie Afganistanu. Prvýkrát od začiatku druhej svetovej vojny urobil zo Slovenska agresora.

Dzurinda by sa napriek tomu rád zapísal do dejín aj ako strojca nášho vstupu do EÚ, Schengenu a eurozóny. Žiaľ, Iveta Radičová, ktorá pôsobí iba ako Dzurindova hovorkyňa, svojimi alibistickými vyhláseniami čoraz viac zbavuje SDKÚ imidžu eurorealistickej strany.

Prvé náznaky zmeny sa objavili počas hlasovania o Lisabonskej zmluve. Čo sa vtedy mohlo javiť ako účelové využívanie akejkoľvek agendy na získanie strateného postavenia v očiach pravicovej tlače, sa dnes ukazuje ako trend. SDKÚ nastúpila na cestu OKS alebo Fideszu, ktoré si z módnej eurofóbie urobili kľúčový program.

Brusel dnes čaká, či sa novej koalícii „uráči“ nejako koherentne vyjadriť k záväzkom, ktoré táto krajina dala. Dnes má teda SDKÚ poslednú šancu opustiť túto nebezpečnú cestu. Namiesto dôstojného politického správania sa sme ale svedkami hysterického lynčovania každého, kto by sa čo len náhodou stretol s odchádzajúcim premiérom.

Moje postoje k Smeru sú známe, no zaráža ma, že strany, čo hlásajú zmenu spoločenskej atmosféry, ktorú naozaj potrebujeme, odmietajú hovoriť s človekom s takmer miliónom hlasov.

Desí ma aj jazyk Štefana Hríba, ktorý označoval ľudí, protestujúcich proti vojne v Iraku, div že nie za pasívnych teroristov. A dnes všetkých, čo si dovolia načrtnúť inú predstavu vlády, označuje dikciou politického komisára z 50. rokov - za neprajníkov Slovenska, ovládaných akýmisi „agentmi“. To by už hádam stačilo.

Mediálny kartel budúcej vlády bude mať dosť príležitostí označiť za boľševikov všetkých, čo nepovažujú 300-eurový dôchodok za štedrý prejav solidarity voči našim starým rodičom.

Je po voľbách. No na návrat etiky v podobe Dzurindu a kádrovanie všetkých, ktorí nepíšu modrým perom, si zvyknúť odmietam.