Deväťdesiate roky boli zvláštne. Vo všeobecnosti sú považované za dekádu uvoľnenia a prosperity. Studená vojna sa skončila, už sa nikto nemusel obávať jadrovej vojny. Po implózii Sovietskeho zväzu sa zdalo, že sa Východ a Západ definitívne zmierili, liberálna demokracia sa vo svete rozšíri ako čerstvý vánok a, použijúc fukuyamovské klišé, dejiny skončia.

A vyzeralo to tak, že končí aj reaganovsko-thatcherovská neokonzervatívna revolúcia. Fejkový kovboj a Železná lady boli preč a pri kormidle boli mladí, šikovní a sympatickí „noví ľavičiari“, ktorí svojim krajinám a svetu prinášali prosperitu, hospodársky rast a pracovné miesta. Všetko bolo v pohode. Ešte aj tej gýčovej teatrálnosti osemdesiatych rokov sme sa zbavili. Prišli síce boybandy a ďalej degradovala masová televízna zábava, ale prišla aj generácia X aj grunge a Radiohead a nasraté feministické pesničkárky a Tarantino a Trierova Dogme 95 a Studio Ghibli a Martin Scorsese sa konečne vrátil k mafiánskym filmom, Benigni točil komédie o holokauste (ok, len jednu) a Almodóvar o transexuáloch. Všetko bolo v pohode.

Na Slovensku to bolo inak

Na Slovensku však nie. Pamätáme si aj toto všetko, ale na Slovensku sú deväťdesiate roky stotožnené s úpadkom a degradáciou: kultúry, životnej úrovne, verejného a politického života, všetkého. Na Slovensku deväťdesiate roky znamenajú mečiarizmus. Teda aby sme boli úplne presní, v deväťdesiatych rokoch nastalo aj obdobie všeobecného uvoľnenia po páde bývalého režimu, ako aj začiatok stabilne pro-európskeho zamerania Slovenska počnúc prvou Dzurindovou vládou, ale Mečiarova dominancia v strede tejto dekády bola taká intenzívna, že v našej (pomerne čerstvej) historickej pamäti zatieňuje všetko ostatné. A zdá sa, že sa opäť dostáva do slovenského Zeitgeistu, keďže sa po filmovom Únose a politickom zrušení amnestií opäť dostáva do pozornosti skrz nový dokumentárny portrét.

Rok Terezy Nvotovej