V českých a slovenských pomeroch (zrejme pod vplyvom príkladu susedného Rakúska a nie tak ďalekého a prosperujúceho Švajčiarska a tiež reminiscencií na názory, ktoré sa vyskytovali v rokoch 1968-69) je neutralita témou, ktorá sa v istých intervaloch vracia. Spájajú sa s ňou obyčajne úplne fantastické a nerealistické očakávania.

Obyčajná neutralita je stav, keď sa štát nepodieľa na konkrétnom už vzniknutom vojnovom konflikte. Takúto neutralitu štát môže potvrdiť aj formálnym vyhlásením. Zato trvalo neutrálnym je taký štát, ktorý sa na základe mnohostrannej medzinárodnej zmluvy alebo iného medzinárodne uznaného aktu zriekol práva na aktívny vstup do niektorého budúceho vojenského konfliktu.

Len jednostranné vyhlásenie neutrality nestačí. V takom prípade hovoríme skôr o politike neúčasti alebo tzv. izolacionizme a ostatným štátom z neho nevznikajú žiadne povinnosti.

Trvalá neutralita môže byť uznaná alebo garantovaná. V prvom prípade sa ostatné štáty, ktoré s neutralitou daného štátu súhlasia, rozhodli túto neutralitu rešpektovať. V druhom prípade sa k tomu pridáva záväzok tzv. garančných mocností prísť neutrálnemu štátu vojensky na pomoc v prípade jeho ohrozenia alebo napadnutia.

Stať sa trvalo neutrálnym štátom je tak veľmi ťažké — treba presvedčiť desiatky iných štátov, aby s tým súhlasili — a získať prípadných garantov je ešte ťažšie, dnes fakticky nemožné.

Navyše neutralita štátu nie je žiadnym kúzlom, ktoré nad daným štátom rozprestrie ochranný plášť a žiadny útok zo zahraničia mu už hroziť nebude. Osudy Belgicka, Holandska, Dánska, Fínska, Nórska a podobných štátov v 20. storočí dokazujú, že neutralita či iná snaha sa za každú cenu vyhnúť vojensko-politickej angažovanosti, neposkytujú žiadne záruky, keď sa agresor rozhodne, že napríklad zo strategických dôvodov potrebuje územie daného neutrálneho štátu obsadiť.

Otázka armády