Ešte v auguste tohto roku, presne na 45. výročie pamätného protestu proti okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy, vystúpila ruská poetka Natalija Gorbanevskaja znova na Červenom námestí, kde spoločne s ďalšími jedenástimi účastníkmi demonštrácie rozvinula transparent s heslom „Za vašu i našu slobodu“. Podobne ako pred 45 rokmi aj vtedy toto heslo podráždilo bezpečnostné zložky na Červenom námestí, ktoré akciu rozpustili a časť jej účastníkov zadržali.

Na rozdiel od súčasnosti v roku 1968 ôsmi účastníci protestu proti okupácii Československa zaplatili za svoju odvahu postaviť sa nielen proti sovietskej moci, pozvoľna skĺzavajúcej k neostalinským praktikám, ale aj proti verejnosti, do značnej miery ovplyvnenej oficiálnou propagandou, stratou slobody, väzením, pracovnými tábormi, pobytom v sovietskych psychiatrických „liečebniach“ a dlhodobým šikanovaním zo strany moci. Natalija Gorbanevskaja, ktorá vtedy mala tridsaťdva rokov, sa na krátky čas dokázala táborom vyhnúť, keďže mala iba trojmesačného syna. Následne vypracovala list, v ktorom informovala o proteste proti sovietskej okupácii Československa svetové médiá.

Za vašu i našu slobodu

Protest proti okupácii na Červenom námestí, teda priamo pred budovou Kremľa, nebol v rámci ZSSR ojedinelým. Ruské združenie Memorial, zaoberajúce sa dokumentáciou zločinov komunistického režimu, identifikovalo viac než 200 ľudí, ktorí verejne, resp. formou listov adresovaných sovietskym predstaviteľom alebo aj tak radikálnou formou protestu ako samoupálenie (ako napr. Ukrajinec Vasyl Makuch) vystúpili na obranu politiky Alexandra Dubčeka a proti sovietskej intervencii. Patril medzi nich aj bard Aleksandr Galič, básnik Jevgenij Jevtušenko, bývalý generál a bojovník za ľudské práva Piotr Grigorenko, pravoslávny kňaz Gleb Jakunin či básnik a bývalý šéfredaktor literárneho časopisu Novyj Mir Aleksandr Tvardovskij. Miesto konania akcie a ochota jej účastníkov vystúpiť proti režimu verejne a s vedomím, že ich protest sa nemôže skončiť inak ako väznením, však spôsobili, že demonštrácia „ôsmich statočných“ sa stala v tom čase najznámejšou akciou nesúhlasu v rámci celého sovietskeho bloku.

Natalija Gorbanevskaja sa narodila v roku 1936 v Moskve. Vyštudovala Leningradskú univerzitu, neskôr pracovala ako korektorka a prekladateľka. Prvý kontakt so sovietskymi represívnymi orgánmi zažila po potlačení maďarskej revolúcie v roku 1956, keď spolu so spolužiakmi roznášala letáky, protestujúce proti okupácii Maďarska. Svoje prvé básne publikovala v legálne vychádzajúcich periodikách, od roku 1959 však najmä v samizdatových časopisoch Sintaksis a Feniks. Jej účasť na proteste 25. augusta 1968, ktorý moderátor ruského televízneho kanálu TV Dožď označil za najvýznamnejší míting sovietskych čias, teda nebola náhodná.

Druhá polovica šesťdesiatych rokov sa v ZSSR po tom, ako bol v roku 1964 odstavený z funkcie generálneho tajomníka ÚV KSSZ Nikita S. Chruščov, niesla v znamení postupného návratu k dogmatickej politike a tichej rehabilitácie stalinizmu. Hoci chruščovovská liberalizácia trvala krátko, bola nedôsledná a prerušovaná dogmatickými zvratmi, jej dedičstvom bol príchod novej generácie intelektuálov, ktorí síce ešte verili v správnosť základných cieľov sovietskeho modelu socializmu, ale už sa neboli ochotní zmieriť s prenasledovaním ľudí za odlišné politické názory, resp. za prejavy slobody myslenia.

Prvým šokom pre ňu bol proces so spisovateľmi Julijom Danielom a Andrejom Siniavským, odsúdenými v roku 1966 za antisovietsku propagandu, pričom podstatou ich „previnenia“ bolo publikovanie svojich umeleckých diel v zahraničí. Oproti minulosti sa ich perzekúcie však líšili tým, že v reakcii na ich uväznenie v roku 1965 zorganizoval iný ruský spisovateľ Vladimir Bukovskij, len nedávno prepustený z väzenia za rozširovanie samizdatu, protestné zhromaždenie a na procese sa obaja obžalovaní nepriznali k vine. Tým znemožnili sovietskej propagande, aby ich prípad využila vo svoj prospech.

Naopak, bezprostredne po procese ruský novinár Aleksandr Ginzburg, v minulosti stíhaný za rozširovanie básní Josifa Brodského, vypracoval tzv. Bielu knihu, ktorá proces s A. Siniavským a J. Danielom dokumentovala. Za jej vydanie a rozširovanie bol v roku 1967 zatknutý. V januári 1968 (teda v roku, ktorý pri príležitosti dvadsiateho výročia prijatia Všeobecnej deklarácie ľudských práv OSN vyhlásila za Rok ľudských práv) ho v tzv. procese štyroch spolu s Jurijom Galanskovom, Alekesejom Dobrovoľským a Vierou Laškovou odsúdili na päť rokov väzenia. Dôsledkom procesu však bola konsolidácia ruského disentu, pričom N. Gorbanevskaja sa angažovala v petičnej kampani na ich obranu. V apríli 1968 začal vychádzať jeden z najvýznamnejších samizdatových časopisov v sovietskom bloku — Kronika prebiehajúcich udalostí (Хроника текущих событий), pričom Natalija Gorbanevskaja bola zostavovateľkou prvého čísla.

Väznenie a emigrácia

Už len preto Gorbanevskaja nemohla zostať na slobode. Zatknutá bola o rok neskôr, tri roky prežila vo väzenských psychiatrických liečebniach v Moskve a v Kazani. Zneužívanie psychiatrie na politické účely bolo jedným z nástrojov komunistickej moci v ZSSR, zameraným na zlomenie svojich protivníkov. Po prepustení sa angažovala v disidentskom hnutí, o. i. na obranu spisovateľa Aleksandra Solženicyna, ktorého v roku 1974 vypovedali zo ZSSR. Popis demonštrácie v auguste 1968 a okolností, za akých sa uskutočnila, Gorbanevskaja priblížila v knihe Poludnie, ktorá vyšla v roku 1970 vo Frankfurte nad Mohanom. Českého vydania sa kniha dočkala až v roku 2012.

V zápase za ľudské práva Gorbanevskaja pokračovala aj po roku 1975, keď zo ZSSR emigrovala najprv do Izraela a potom do Paríža. Spolupracovala s redakciou ruského exilového časopisu Kontinent a s rozhlasovou stanicou Rádio Sloboda, od 80. rokov do roku 2003 pracovala v redakcii časopisu Russkaja Mysľ. Počas svojho života napísala pätnásť básnických zbierok. Vo svojej básnickej tvorbe sa venovala intímnej lyrike, evokovala v nej staroruskú mystiku. Jej poézia je „poéziou bolesti, samoty, odlúčenia, zúfalstva, nešťastia hroziaceho i prítomného.“ Prekladala z poľštiny, češtiny a francúzštiny. Vďaka piesni Pocta Natalii, ktorú zložila iránska folková speváčka a spisovateľka Shusha Guppy a neskôr prespievala Joan Baezová, sa Gorbanevskaja stala symbolom zápasu za slobodu a odvahy postaviť sa zoči-voči nenávisti či ľahostajnosti zo strany väčšiny aj napriek svojvôli moci a pri plnom vedomí možných následkov[8]. Mesiac pred svojou smrťou, v októbri 2013, ešte stihla navštíviť Česko, kde ju prijal úradujúci premiér Jiří Rusnok. Po roku 2005 sa Gorbanevskaja stala občiankou Poľskej republiky, ktorá si takto uctila o. i. aj jej zásluhy o šírenie poľskej kultúry medzi ruskými čitateľmi.

Národ(y) bez pamäti?

Natalija Gorbanevskaja nečakane zomrela 29. novembra 2013. Pre atmosféru v postkomunistických štátoch, hanbiacich sa za vlastnú minulosť, je charakteristické snaha zabudnúť na tých, ktorí sa aj v ťažkých chvíľach dokázali správať inak ako poslušná a mlčiaca väčšina. Mladá ruská historička Elena Gluško vydržala stáť na Červenom námestí s plagátom s heslom „Za vašu a našu slobodu“ iba minútu, kým ju nezadržal príslušník polície a neposlal domov. Ani on, ani okoloidúci o živote a činnosti ruskej poetky nevedeli nič. Český prezident, premiér a predseda Senátu poslali kondolencie, kým Poľsko jej udelilo in memoriam vysoké štátne vyznamenanie Polonia Restituta ... „za hrdinský postoj k okupácii Československa.“

Slovensko sa v prípade Natalije Gorbanevskej „hrdinsky“ odmlčalo, podobne ako v auguste 2013. Českí diplomati sa demonštrantov, ktorí si chceli pripomenúť 45. výročie pamätného vystúpenia na Červenom námestí, zastali a požiadali ruskú stranu, aby ich nepotrestala. Zástupcovia Slovenska vyhlásili, že si demonštrantov vážia, ale nebudú hodnotiť, či porušili ruské zákony alebo nie.

Na stránkach slovenských štátnych inštitúcií som nenašiel jedinú zmienku, ktorou by si v mene SR pripomenuli Gorbanevskej dielo a úmrtie. Nie je to prekvapením v prípade Ústavu pamäti národa, keďže evidentne pre jeho vedenie bolo prioritou vyznamenávanie historika, glorifikujúcich Jozefa Tisa a Alexandra Macha. Je to však prekvapujúce v prípade krajiny, ktorej parlament v roku 2008 prijal zákon, kodifikujúci zásluhy Alexandra Dubčeka. V dikcii tohto zákona sa Alexander Dubček „mimoriadne zaslúžil o demokraciu, o slobodu slovenského národa a o ľudské práva“. Pre predstaviteľov Slovenska však zrejme nie je dôležité uctiť si pamiatku účastníčky demonštrácie, ktorej heslá požadovali o. i. aj slobodu pre A. Dubčeka, hoci pri moci je politická strana, ktorá zákon o Dubčekových zásluhách pripravila a ktorá sa hlási aj k pozitívnym momentom v dejinách slovensko-ruských vzťahov. Totiž práve heslo „Za vašu i našu slobodu“, ktoré N. Gorbanevskaja držala v rukách v roku 1968 i v roku 2013, je historicky výrazom vzájomnosti slovanských národov. Vzniklo v Poľsku počas novembrového povstania v roku 1831 v poľskom i ruskom jazyku ako výraz obdivu Poliakov k statočnosti ruských dekabristov. Poľskí povstalci dali najavo, že ich hnutie nesmeruje proti ruskému národu, ale proti cárskemu despotizmu. Uctenie si pamiatky N. Gorbanevskej preto predstavuje výraz úcty k najlepším tradíciám ruského národa.