Ešte v auguste tohto roku, presne na 45. výročie pamätného protestu proti okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy, vystúpila ruská poetka Natalija Gorbanevskaja znova na Červenom námestí, kde spoločne s ďalšími jedenástimi účastníkmi demonštrácie rozvinula transparent s heslom „Za vašu i našu slobodu“. Podobne ako pred 45 rokmi aj vtedy toto heslo podráždilo bezpečnostné zložky na Červenom námestí, ktoré akciu rozpustili a časť jej účastníkov zadržali.

Na rozdiel od súčasnosti v roku 1968 ôsmi účastníci protestu proti okupácii Československa zaplatili za svoju odvahu postaviť sa nielen proti sovietskej moci, pozvoľna skĺzavajúcej k neostalinským praktikám, ale aj proti verejnosti, do značnej miery ovplyvnenej oficiálnou propagandou, stratou slobody, väzením, pracovnými tábormi, pobytom v sovietskych psychiatrických „liečebniach“ a dlhodobým šikanovaním zo strany moci. Natalija Gorbanevskaja, ktorá vtedy mala tridsaťdva rokov, sa na krátky čas dokázala táborom vyhnúť, keďže mala iba trojmesačného syna. Následne vypracovala list, v ktorom informovala o proteste proti sovietskej okupácii Československa svetové médiá.

Za vašu i našu slobodu

Protest proti okupácii na Červenom námestí, teda priamo pred budovou Kremľa, nebol v rámci ZSSR ojedinelým. Ruské združenie Memorial, zaoberajúce sa dokumentáciou zločinov komunistického režimu, identifikovalo viac než 200 ľudí, ktorí verejne, resp. formou listov adresovaných sovietskym predstaviteľom alebo aj tak radikálnou formou protestu ako samoupálenie (ako napr. Ukrajinec Vasyl Makuch) vystúpili na obranu politiky Alexandra Dubčeka a proti sovietskej intervencii. Patril medzi nich aj bard Aleksandr Galič, básnik Jevgenij Jevtušenko, bývalý generál a bojovník za ľudské práva Piotr Grigorenko, pravoslávny kňaz Gleb Jakunin či básnik a bývalý šéfredaktor literárneho časopisu Novyj Mir Aleksandr Tvardovskij. Miesto konania akcie a ochota jej účastníkov vystúpiť proti režimu verejne a s vedomím, že ich protest sa nemôže skončiť inak ako väznením, však spôsobili, že demonštrácia „ôsmich statočných“ sa stala v tom čase najznámejšou akciou nesúhlasu v rámci celého sovietskeho bloku.

Natalija Gorbanevskaja sa narodila v roku 1936 v Moskve. Vyštudovala Leningradskú univerzitu, neskôr pracovala ako korektorka a prekladateľka. Prvý kontakt so sovietskymi represívnymi orgánmi zažila po potlačení maďarskej revolúcie v roku 1956, keď spolu so spolužiakmi roznášala letáky, protestujúce proti okupácii Maďarska. Svoje prvé básne publikovala v legálne vychádzajúcich periodikách, od roku 1959 však najmä v samizdatových časopisoch Sintaksis a Feniks. Jej účasť na proteste 25. augusta 1968, ktorý moderátor ruského televízneho kanálu TV Dožď označil za najvýznamnejší míting sovietskych čias, teda nebola náhodná.

Druhá polovica šesťdesiatych rokov sa v ZSSR po tom, ako bol v roku 1964 odstavený z funkcie generálneho tajomníka ÚV KSSZ Nikita S. Chruščov, niesla v znamení postupného návratu k dogmatickej politike a tichej rehabilitácie stalinizmu. Hoci chruščovovská liberalizácia trvala krátko, bola nedôsledná a prerušovaná dogmatickými zvratmi, jej dedičstvom bol príchod novej generácie intelektuálov, ktorí síce ešte verili v správnosť základných cieľov sovietskeho modelu socializmu, ale už sa neboli ochotní zmieriť s prenasledovaním ľudí za odlišné politické názory, resp. za prejavy slobody myslenia.

Prvým šokom pre ňu bol proces so spisovateľmi Julijom Danielom a Andrejom Siniavským, odsúdenými v roku 1966 za antisovietsku propagandu, pričom podstatou ich „previnenia“ bolo publikovanie svojich umeleckých diel v zahraničí. Oproti minulosti sa ich perzekúcie však líšili tým, že v reakcii na ich uväznenie v roku 1965 zorganizoval iný ruský spisovateľ Vladimir Bukovskij, len nedávno prepustený z väzenia za rozširovanie samizdatu, protestné zhromaždenie a na procese sa obaja obžalovaní nepriznali k vine. Tým znemožnili sovietskej propagande, aby ich prípad využila vo svoj prospech.

Naopak, bezprostredne po procese ruský novinár Aleksandr Ginzburg, v minulosti stíhaný za rozširovanie básní Josifa Brodského, vypracoval tzv. Bielu knihu, ktorá proces s A. Siniavským a J. Danielom dokumentovala. Za jej vydanie a rozširovanie bol v roku 1967 zatknutý. V januári 1968 (teda v roku, ktorý pri príležitosti dvadsiateho výročia prijatia Všeobecnej deklarácie ľudských práv OSN vyhlásila za Rok ľudských práv) ho v tzv. procese štyroch spolu s Jurijom Galanskovom, Alekesejom Dobrovoľským a Vierou Laškovou odsúdili na päť rokov väzenia. Dôsledkom procesu však bola konsolidácia ruského disentu, pričom N. Gorbanevskaja sa angažovala v petičnej kampani na ich obranu. V apríli 1968 začal vychádzať jeden z najvýznamnejších samizdatových časopisov v sovietskom bloku — Kronika prebiehajúcich udalostí (Хроника текущих событий), pričom Natalija Gorbanevskaja bola zostavovateľkou prvého čísla.

Väznenie a emigrácia

Už len preto Gorbanevskaja nemohla zostať na slobode. Zatknutá bola o rok neskôr, tri roky prežila vo väzenských psychiatrických liečebniach v Moskve a v Kazani. Zneužívanie psychiatrie na politické účely bolo jedným z nástrojov komunistickej moci v ZSSR, zameraným na zlomenie svojich protivníkov. Po prepustení sa angažovala v disidentskom hnutí, o. i. na obranu spisovateľa Aleksandra Solženicyna, ktorého v roku 1974 vypovedali zo ZSSR. Popis demonštrácie v auguste 1968 a okolností, za akých sa uskutočnila, Gorbanevskaja priblížila v knihe Poludnie, ktorá vyšla v roku 1970 vo Frankfurte nad Mohanom. Českého vydania sa kniha dočkala až v roku 2012.