V pondelok som sa zúčastnil na seminári, kde padla úplne legitímna otázka: nedejú sa zmeny príliš rýchlo? Neprijímame rozhodnutia „pod tlakom okolností“ bez dostatočného priestoru na verejnú diskusiu? Na to neexistuje dostatočne dobrá odpoveď. Faktom však zostáva, že „vďaka“ spôsobu, akým lídri EÚ už tretí rok riešia krízu v menovej únii, sú zásadné kroky akútne potrebné. Nie o tri či štyri roky.

To neznamená, že má byť verejnosť z tohto procesu vylúčená. V konečnom dôsledku budú akékoľvek rozhodnutia európskych lídrov (a rovnako ich neschopnosť či neochota rozhodnutie prijať) podliehať hodnoteniu voličov. Hĺbka integrácie znamená, že tento proces už nemá šancu ostať projektom politických elít, opierajúcim sa pohodlne o tichý súhlas (či nedostatočne hlasný nesúhlas) voličov. Rýchlosť vývoja a akútnosť problémov politické elity nezbavuje zodpovednosti za verejnú diskusiu — ich zodpovednosť, naopak, zvyšuje. A v tom nám hrozia dve riziká: že diskusiu o budúcnosti Európy obsadia politickí extrémisti a populisti a že ju zabije nuda technokratického mainstreamového „konsenzu“.

Tie hrozby idú ruka v ruke. Ak je budúcnosť Európy predstavovaná ako odpolitizovaná, bezalternatívna nevyhnutnosť či vec technokratických rozhodnutí „expertov“, uvoľnený priestor verejnej diskusie okupuje ideologický extrém. Ak sa nediskutuje o tom, akú Európu chceme, kam má integrácia ďalej smerovať, predmetom diskusií sa stáva sama jej existencia. Najčastejšou reakciou mainstreamu je, že aktuálne smerovanie integrácie sa vyhlási za „nevyhnutné“. Potom počúvame milión nezmyslov o „národnom záujme“, „ekonomickej nevyhnutnosti“ a podobne. Európska únia nie je príbehom s vopred daným koncom.

Minulý týždeň prebehli holandské parlamentné voľby. Ak je pravdou, čo hovoria niektorí komentátori, že Holandsko je „laboratóriom“ politického vývoja v EÚ a holandské politické trendy sa neskôr prejavia aj v iných krajinách, je ich výsledok možno dobrou správou pre Európu. A zlou pre politikov, ktorí spájajú špecifickú odrodu ekonomického liberalizmu s euroskeptickou rétorikou.

Ponaučenie by si však určite mali vziať parlamentné strany na Slovensku. Líder labouristov Diederik Samsom v predvolebnej kampani zastával názory, pred ktorými by ho každý spindoktor hodný svojho mena varoval: že Gréckom treba dať viac času na „upratanie domu“ a v prípade potreby poskytnúť ďalšiu pomoc. Jeho strana skončila nakoniec druhá, vo svetle predvolebných prieskumov to však bol nečakaný úspech.

Iste, Sulík nie je Geert Wilders. No niektoré podobnosti nebudú „čisto náhodné“. A Holandsko nemusí byť jedinou krajinou, kde možno populizmus poraziť úprimnou diskusiou. To vlieva do ťažkých mesiacov pred nami aspoň trocha nádeje.