Problémy eurozóny ohrozujú základy európskej integrácie. Za nimi však stojí vážnejšia kríza. Hrozí rozvrátiť obraz európskeho kontinentu, budovaný po druhej svetovej vojne: ako zasľúbenej krajiny demokracie, relatívnej hojnosti, a spoločenského pokoja.

Jej najviditeľnejším prejavom je nezamestnanosť. Pred šiestimi desaťročiami boli západoeurópske demokracie zaviazané k plnej zamestnanosti. Tento prísľub je dávno zabudnutý. Dnes je takmer 24 miliónov ľudí v EÚ bez práce. Podľa oficiálnych štatistík. Omnoho horšie než „priemer“ sú na tom mladí ľudia — bez zamestnania je pätina z nich. Zygmunt Bauman hovorí o „generácii Ni-Ni“ — mimo štúdia, bez práce. Aj mnohí z ich „šťastnejších“ rovesníkov nemajú omnoho svetlejšiu perspektívu. Potácajú sa z jedného zle plateného zamestnania do druhého, bez trvalého pracovného kontraktu, či reťazia neplatené stáže, vznešene nazývané „prípravou na zamestnanie“. V situácii, keď sa štáty zbavujú sociálnych funkcií, a možnosti rodičov poskytnúť „štartovné“ do života sa stenčujú, je jedinou alternatívou zadlžovanie. Pôžičky na vzdelanie, hypotéky, spotrebné úvery... ktoré má stále menej z nich reálnu šancu splatiť.

Stratená generácia nie je produktom súčasnej hospodárskej krízy. Je priamym dôsledkom dlhodobého procesu zavrhnutia sociálneho kompromisu, na ktorom stálo povojnové usporiadanie západnej Európy. Wolfgang Streeck píše v New Left Review o krízach demokratického kapitalizmu (slovenský preklad verzie uverejnenej v Le Monde Diplomatique nájdete tu) a pokusoch prekonať rozpor medzi politickou demokraciou a trhovým kapitalizmom. Ten posledný — premena verejného dlhu na súkromný, nahradenie sociálneho štátu ilúziou nekonečnej spotreby na (lacný) dlh — skončil finančnou krízou 2007/8.

Nie je to však len osobná tragédia (presnejšie, milióny krát násobená osobná tragédia), ale aj spoločenský problém. Práve sociálny štát bol základom „spoločenskej zmluvy“ (alebo ak chcete — sociálneho kompromisu), na ktorom stálo povojnové usporiadanie západnej Európy. Demokracia, relatívna hojnosť a spoločenský pokoj sú späté. Politici hovoria o kríze spôsobenej nenásytnosťou a kážu askézu. Ľudia však strácajú dôvod veriť, že sú tieto recepty ordinované univerzálne. Uťahujú sa konopné povrazy, a opasky z lacnej imitácie kože. Na tých značkových sa prirábajú dierky. Alebo sa kupujú nové. Za verejné peniaze.

Pouličné protesty generácia bez perspektívy posilňuje odhalenie cynickosti partokratickej demokracie. Slovenská Gorila je len provinčným, okrajovým príkladom — ale ilustratívnym. Navonok sa zdá byť všetko v poriadku, píše Michal Havran v Literárních novinách. Lenže ak chceme skúmať pravú povahu a fungovanie dnešnej demokracie, sú Gorily, Sasanky atď. užitočnejším prameňom, než Ústava.

Sociálna a politická kríza idú ruka v ruke. Obnovenie spoločenskej zmluvy je možné na európskej úrovni. Problémom je, že by to mali urobiť tí istí politici, ktorí dopustili krízu v štátoch. Ak zlyhajú, rozmnožia počty tých, ktorí „nemajú čo stratiť, len svoje okovy“. Autorov tohto citátu vás už nechám hádať.