Keď v roku 1999 bola de facto zavedená spoločná európska mena ako zavŕšenie procesu budovania jednotného trhu (1986) a maastrichtskej etapy inštitucionalizácie EÚ (1992), optimizmus o jej prínose pre dynamizáciu európskej ekonomiky sa prakticky nespochybňoval. Zaiste, eurozóna nikdy nebola optimálnou menovou oblasťou v zmysle tradičných predpokladov, avšak táto fundamentálna kritika bola trvale prerušovaná floskulami európskych konzervatívcov a liberálov, ako i čoraz domotanejšej „novej“ sociálnej demokracie tzv. tretej cesty.

Normálni politickí ekonómovia dobre vedeli, že toľko omieľané úspory transakčných nákladov a prínosy z harmonizácie úrokových mier a inflácie nebudú žiadnym zázrakom. Avšak onedlho zrealizované masívne rozšírenie únie o hladnú svorku transformačných ekonomík s (údajným) nedostatkom kapitálu a nadbytkom lacnej pracovnej sily dodali nový rastový impulz vyplývajúci z možnosti kombinácie jednotlivých produkčných faktorov s často extrémne odlišnými cenami.

Nastala demoralizácia a rozklad odborov starej Európy a veľký seriál o trvalej potrebe predstihu rastu produktivity práce pred rastom reálnych miest — teda feudalizácia kapitalizmu bohatnutím bohatých a chudobnením chudobných — sa mohol naplno rozbehnúť i na starom kontinente. Akokoľvek, projekt eura mohol s istými obmedzeniami obstáť, avšak v prostredí totálnej globalizácie s liberalizáciou produktových a faktorových trhov je pre štrukturálne slabších členov a napokon i pre celú európsku ekonomiku, síce pomalšie pôsobiacim, no jednoznačne smrteľným jedom.

Prečo? Euro jednoducho nie je roztomilá pravidelne priberajúca kačka vo vlastnom rybníčku. Je to klasická germánska Brunhilda so zlatou prilbicou, stojaca už vyše kolien v stále sa prepadajúcom močiari, čudujúc sa pritom čoraz hlasnejšiemu vreskotu o pomoc inokedy roztomilých južanských chlapcov a jedného Íra. Táto tlupa bývalých pestovateľov korku, olív, viniča a zemiakov, nemala v podstate po zavedení eura ani veľmi na výber.