Maďarská vláda zavádza rovnú daň z príjmu vo výške 16 percent a nízke zdanenie malých a stredných podnikov. Vládni predstavitelia tvrdia, že sa tým podarí naštartovať hospodársky rast. Za normálnych okolností by sa takýmto opatreniam tešili najmä neoliberálni analytici.

To sa však nedeje. Naopak, medzinárodné finančné inštitúcie a neoliberálni ekonómovia rozpočtové plány Viktora Orbána tvrdo kritizujú. A naozaj, opatrenia sa dajú kritizovať z viacerých dôvodov. Po prvé, obdobie finančnej krízy nie je tým správnym časom na znižovanie daní. Príklad Írska ukazuje, že nízka úroveň zdaňovania podkopáva schopnosti rozpočtu bojovať proti finančnej kríze.

Po druhé, maďarská vláda zavádza mimoriadne dane v sektoroch, ktoré sú často v rukách zahraničného kapitálu — v bankách, poisťovniach, telekomunikáciách, energetike a obchode. Tieto dane sú údajne dočasné.

V prípade zdanenia bánk je súvislosť s krízou zrejmá. V prevažnej miere zahraničné banky v Maďarsku rozhodujúcou mierou prispeli k finančnej nestabilite tým, že domácnosti stredných tried vo veľkej miere úverovali v cudzej mene. Takíto dlžníci teda boli mimoriadne vystavení riziku pádu forintu.

Až do začiatku krízy Maďarská národná banka takýto typ úverovania neobmedzovala. Z tohto hľadiska teda hrala svoju úlohu aj slabá regulácia. Napriek tomu vláda ale môže argumentovať, že na nákladoch spojených s krízou sa majú podieľať predovšetkým tí, ktorí sú do značnej miery za krízu zodpovední.

Po tretie, maďarská vláda zasahuje do sprivatizovaného dôchodkového systému. Povinné dôchodkové súkromné sporenie sa k verejnému systému zaviedlo v roku 1997. Do súkromných dôchodkových fondov sa odvádza 8 percent z hrubej mzdy. Tieto príspevky sa majú počas najbližších 14 mesiacov presmerovať do štátneho systému. Tí, ktorí sa rozhodnú napriek zmene ostať v súkromnom systéme, stratia nárok na dôchodok od štátu.

V rozhovore pre nemecký denník Frankfurter Allgemeine štátny tajomník ministerstva národného hospodárstva Zoltán Cséfalvay povedal, že sprivatizovaný pilier spôsobuje „viac škody než osohu“ a je pre rozpočet veľkou záťažou. Dodal, že súkromné dôchodkové schémy sa počas krízy ukázali byť nestabilné.

To je ale fundamentálna kritika sprivatizovaného dôchodkového systému. Dovedená do dôsledkov by takáto argumentácia mala smerovať nie k dočasným, ale trvalým zmenám dôchodkového systému.

Rozpočtová politika sa vyznačuje istou mierou improvizácie. Nie je totiž jasné, ktoré opatrenia vydržia a ktoré budú dočasné. Každopádne je ale dosť možné, že uvedené opatrenia predznačujú nový strategický projekt maďarskej politiky: Daňové úľavy pre maďarskú vyššiu strednú triedu a malé a stredné podniky, ktoré sa budú financovať do istej firmy z vyšších daní pre nadnárodné korporácie.

Túto politiku možno označiť ako nacionalistický neoliberalizmus alebo liberálny nacionalizmus. Fungovala by jasne v prospech voličskej základne vládnucej strany Fidesz. Možno by sa v jej dôsledku znížila finančná nestabilita — zmeny v dôchodkovom systéme a opatrenia obmedzujúce úverovanie domácností v cudzej mene to každopádne naznačujú. Orbánova politika má národný a konzervatívny rozmer a za opatreniami sa skrývajú špecifické zámery. Má svojich víťazov a porazených.

Z ekonomického hľadiska dosiahne ale táto politika želaný efekt iba sčasti. Opatrenia v daňovej oblasti hospodárstvo nenaštartujú. Pre hospodársku obnovu by bola omnoho účinnejšia napríklad progresívna daň v prospech chudobnejších vrstiev. Jediným potenciálnym úspechom môže byť už spomenuté zníženie finančnej nestability v dôsledku návratu k verejnému dôchodkovému systému.

Vláda Fideszu odstránila prípadné domáce prekážky svojej daňovej a dôchodkovej politiky. Oslabila ústavný súd a rozhodla sa rozpustiť rozpočtovú radu. Medzinárodná scéna však Orbánovej stratégii nie je naklonená. Finančný systém Maďarska je veľmi zraniteľný kvôli vysokej miere zadlženia domácností v cudzej mene. A práve toto je Orbánova skutočná Achillova päta.

Text vychází v rámci projektu Kritická ekonomie, jehož je Deník Referendum partnerským médiem.