Osud verejných dochodkov

Ivan Lesay

Diskuze o důchodových reformách mají na celém světě společný jmenovatel. Provází je množství emocí a demagogie. Obyčejné sobectví se vydává za spravedlnost a na solidaritu prý nejsou peníze. Takto se klame v USA, na Slovensku i v ČR.

Debaty o dôchodkových reformách majú na celom svete jednu spoločnú vec. Sprevádza ich množstvo emócií a demagógie. Obyčajné sebectvo sa vydáva za spravodlivosť a na solidaritu vraj nie sú peniaze.

Podľa aktuálneho prieskumu CNN si sedemdesiat percent občanov USA do 50 rokov myslí, že v čase ich odchodu do dôchodku im dôchodkový systém nebude schopný vyplatiť priznané dôchodky.

Tento pocit v Američanoch živia korporátne médiá a komentátori, ktorých postoj viac než fakty formuje to, kto ich platí. A pravdou je, že na obrovské verejné fondy uvoľnené privatizáciou dôchodkového systému si brúsia zuby silné záujmové skupiny.

Snahe „reformovať“ americké dôchodky ale stoja v ceste fakty. Podľa oficiálnych údajov je americký systém dôchodkového zabezpečenia schopný úplne bez akejkoľvek zmeny vyplácať dôchodky v plnej výške takmer po najbližšie tri desaťročia. Jeho rezervný fond len v súčasnosti disponuje 2,5 biliónmi dolárov.

Ako však hovorí Mark Weisbrot zo Strediska pre výskum hospodárstva a politík, keď chcete ľuďom niečo zobrať, najlepšie je presvedčiť ich, že to vlastne ani nemajú. A tak sa napriek faktom veselo manipuluje.

Je pozoruhodné, ako sa diskusia o dôchodkovej reforme v USA podobá tým našim česko-slovenským.

Na Slovensku bolo pri snahe sprivatizovať dôchodky rovnako kľúčové spochybniť finančnú udržateľnosť dovtedajšieho systému. Hovorilo sa o nepriaznivých demografických prognózach, ale aj o deficite dôchodkového účtu.

Je síce pravdou, že od konca 90. rokov prestali príjmy do fondu dôchodkového zabezpečenia stačiť na krytie jeho výdavkov v podobe starobných dôchodkov. Deficit sa tak musel kryť z rezervy a z fondu nemocenského poistenia.

Avšak tento nepriaznivý finančný stav dôchodkového systému nebol spôsobený jeho podstatou resp. nastavením. Jeho príčinou bolo politické rozhodnutie znižovať platby štátu za tzv. svojich poistencov.

V roku 1994 štát platil poistné na dôchodkové zabezpečenie z vymeriavacieho základu 90 percent minimálnej mzdy, čiže Sociálnej poisťovni zaplatil 5,3 miliardy korún. V roku 1997 to ale bolo už len 10 percent, predstavujúcich rekordne nízkych 0,54 miliardy Sk. Viac som o tomto probléme písal (od str. 22) už pred piatimi rokmi.

V Českej republike je situácia veľmi podobná. Po desaťročí odolávania sa zdá, že aj naši susedia podľahnú tlaku finančného kapitálu a zavedú súkromný fondový pilier.

Súčasný minister práce Drábek i bývalý minister práce a súčasný premiér Nečas často operujú so zastaranosťou a finančnou nespôsobilosťou českého dôchodkového systému. Expertná skupina ministerstiev práce a financií (tzv. Bezděkova komisia), ktorá má byť pomerne neutrálna, hodnotí aktuálny systém ako „extrémne solidárny“.

Podľa bývalého premiéra a ministra práce Špidlu je však niekoľkomiliardový deficit, ktorým „reformátori“ strašia, iba technický. Okrem výpadkov príjmov v dôsledku krízy vznikol z prevažnej väčšiny politickým rozhodnutím Topolánkovej vlády znížiť príjmy systému.

Privatizácia demografický problém dôchodkov nevyrieši (od str. 8). Priebežný dôchodkový systém je pri normálnych hospodárskych vyhliadkach financovateľný. Dôchodky financované z výnosov z investovania na trhoch sú nielen počas krízy mimoriadne nestabilné.

Napriek týmto faktom sú však masovo a celosvetovo ľudia presviedčaní o opaku. Ak verejnosť nechce o dôchodky prísť, nesmie podľahnúť a uveriť, že ich vlastne už ani nemá. V USA a v ČR je to výsostne aktuálna otázka.

A hoci Slovensko svoju šancu už premárnilo, vývoj nie je úplne nezvratný. Práve kríza by mohla byť tým momentom, kedy sa nezmyselná slovenská dôchodková „reforma“ prehodnotí.

Bolívia aktuálne znárodnila súkromné dôchodkové fondy, rozšírila okruh osôb s nárokom na dôchodok a znížila vek odchodu do dôchodku. Podobné snahy možno pozorovať vo viacerých latinskoamerických krajinách, napr. v ArgentíneChile, ale i v Maďarsku či Bulharsku.

Marián Vitkovič upozornil (1:36), že rozruch nad maďarskými plánmi je silený. Bez hodnotenia detailov a zámerov Orbánových snáh — v zásade je legitímne, keď vláda v čase krízy a rozpočtových výpadkov prehodnotí dôchodkový systém. O to viac, ak súkromné dôchodkové sporenie nefunguje zďaleka optimálne.

Podobne relevantný postreh priniesol Tiburon. V prípade Maďarska všetci panikária, ale ak sa napríklad írsky Národný dôchodkový rezervný fond použije na záchranu bánk, to už vadí málokomu.

Boj o dôchodky vždy bol a naďalej ostáva predovšetkým bojom politickým. Verejnosť by sa mala prestať báť hájiť hodnoty solidarity a spravodlivosti. Navyše keď aj ekonomické fakty stoja na jej strane.

Text vychází v rámci projektu Kritická ekonomie, jehož je Deník Referendum partnerským médiem.