Rozhodnutie menového výboru FEDu nakúpiť v najbližších ôsmych mesiacoch vládne dlhopisy za 600 miliárd dolárov vyvolalo celosvetovú búrku nevôle od Pekingu po Berlín. Aj mnohí slovenskí komentátori v tom majú jasno — rozhodnutie americkej centrálnej banky odštartuje infláciu, menovú vojnu a postupný rozpad medzinárodného menového systému. Rozhodnutie FEDu, ako aj stimuláciu ekonomiky cez fiškálnu politiku, odmietli napríklad vo svojich komentároch aj Ivan Mikloš a Peter Schutz.

Predstavitelia FEDu argumentovali najmä zlou ekonomickou situáciou. Nielenže medziročný rast americkej ekonomiky v tretom štvrťroku klesol na dve percentá. K tomuto rastu však prispel do veľkej miery rast zásob — rast konečného dopytu očisteného o pohyb zásob teda predstavoval len 0,6 percenta. To nie je dobrým signálom o udržateľnosti rastu, keďže nie je pravdepodobné, že hromadenie zásob bude pokračovať v budúcnosti. O to menej ak tento nárast zásob bol čiastočne spôsobený neschopnosťou firiem predať svoju produkciu. Navyše pretrvávajúca vysoká nezamestnanosť na úrovni 9,6 percenta a obnovený prepad cien domov neveštia nič dobré pre budúcu spotrebu domácností, ktorá tvorí najväčšiu zložku hrubého domáceho produktu.

V situácii voľných kapacít v hospodárstve, pri nízkej a klesajúcej miere inflácie je strach z nej neopodstatnený. Naopak, situácia a vývoj inflácie v Spojených štátoch čoraz viac pripomína vývoj v Japonsku po prasknutí finančnej bubliny v roku 1991. Politika FEDu je zúfalým pokusom odvrátiť defláciu podobnú tej, ktorá zasiahla Japonsko a z ktorej sa nikdy úplne nezotavilo. Zúfalým preto, lebo v skutočnosti už môže byť neskoro. Americká ekonomika sa  totiž už môže nachádza v stave, pre ktorý má makroekonómia termín pasca likvidity. Ako sa mohla presvedčiť japonská centrálna banka, v tejto situácii menová politika stráca schopnosť ovplyvňovať ekonomiku, nakoľko neexistuje priestor na ďalšie znižovanie nominálnych úrokových mier a zadlžený súkromný sektor nereaguje na vyššie množstvo peňazí v obehu.