Kolobeh zamestnaných

Vláda sa rozhodla otvoriť diskusiu o zmenách v Zákonníku práce. Nazýva to diskusiou, hoci ide predovšetkým o to, ako presvedčiť verejnosť, že zníženie ochrany zamestnancov pred svojvôľou zamestnávateľov je to najlepšie čo môže Slovensku pomôcť. A ako postaviť odbory k múru, pod tlakom hlasu „verejnosti“, za ktorú sa vydávajú samotní predstavitelia vlády. No ako povedal jeden zo zástupcov zamestnávateľov po stretnutí tripartity, „uvoľnenie“ pravidiel v zákonníku práce pomôže zvýšiť zamestnanosť, lebo budú môcť ľahšie prepúšťať a potom prijímať nových ľudí. Myslím, že práve preto, že nerozmýšľal o čom vlastne hovorí, ukázal o čo v takzvanom opatrení na zvýšenie zamestnanosti ide. Teda, že ich cieľom je nastaviť podmienky a zákony tak, aby bolo ľahšie prepúšťať a nahrádzať nevhodných zamestnancov inými, teda, že vôbec nejde o vytváranie skutočne nových pracovných miest. Uľahčenie prepúšťania, spolu s predĺžením skúšobnej doby na jeden rok (čo už radšej ani nijako nezdôvodňujú, keďže ide o čisto účelový návrh proti zamestnancom) umožní len to, že sa firmám znížia náklady. Samozrejme opäť na úkor zamestnancov, ktorí si nebudú môcť, pod hrozbou vyhodenia, už dovoliť ani len náznak nespokojnosti. Súčasná situácia v Nemecku je dobrou ukážkou zavádzajúcej argumentácie zástancov „flexibilizácie“ Zákonníka práce spomedzi predstaviteľov vlády ale aj zamestnávateľov. Napriek tomu, že v Nemecku odbory nestratili v posledných rokoch na sile, ani nezmenili na naše pomery veľmi veľkorysý zákonník práce, nemecké podniky trpia v súčasnosti nedostatkom kvalifikovaných zamestnancov. Problém chcú riešiť opäť riadenou imigráciou alebo predlžovaním pracovného času pre súčasných zamestnancov.

Slovensko však nie je tak vystavené výkyvom v zamestnanosti ako Nemecko. U nás je dlhodobým, už historický stabilným problémom nedostatok práce. Toto nedokázal zmeniť ani preklínaný socializmus a ešte viac to prehĺbil zdivočilý kapitalizmus posledných dvadsiatich rokov, ktorý dal ľuďom jednoduchšiu šancu odísť za prácou do Británie, Írska alebo Austrálie. Nezamestnanosť u nás v podstate už vyše storočie znižuje predovšetkým odchod alebo dochádzanie za prácou do Čiech a ďalej na západ. O čo teda vlastne pri súčasnej diskusií o Zákonníku práce ide?

Riadený chaos

Iniciátorom tentokrát bola vláda. Vládu zastupuje minister práce a sociálnych vecí, ktorý sa netají svojim obdivom k feudalistickému usporiadaniu spoločnosti a sympatiami k ranokapitalistickým ekonomickým vzťahom. V súčasnosti zastupuje vládu, ktorá sa snaží za každú cenu naplniť štátnu kasu. Druhou stranou v tripartite sú zamestnávatelia, ktorí sa netaja obdivom k ázijskému modelu neregulovaného kapitalizmu a k modelu zamestnanca ako bezprávneho vykonávateľa príkazov a rozhodnutí všemocného šéfa. Ich záujmom je úplne legitímne čo najväčší zisk. Treťou stranou sú odbory, ktoré sa dlhodobo netaja svojimi politickými ambíciami, no ich agendou je predovšetkým presadzovanie ochrany práv zamestnancov v pracovnoprávnych vzťahoch voči zamestnávateľom. V posledných rokoch sa však môžu pochváliť žiaľ len jediným významnejším úspechom, keď pomohli štrajkujúcim šičkám z Huncoviec, ktoré až aktívnym organizovaným (a zákonným) odporom dokázali prinútiť zamestnávateľa, aby skončil s bezbrehým porušovaním veľkého množstva práv svojich zamestnancov. Tripartita, ktorá rieši zákonník práce však má ešte jedného aktéra, ktorý sa automaticky ukazuje v médiách ako doplnok týchto vopred jasne organizovaných debát o Zákonníku práce.

S predsedníčkou vlády sa o tom istom, čo rieši tripartita, rozprávajú zástupcovia automobilového priemyslu na Slovensku, konkrétne predstavitelia troch najväčších automobiliek. Ich predstavy o zmene zákonníka práce sa stotožňujú s predstavami ministra Mihála a zástupcov zamestnávateľov v tripartite. Ich požiadavky by boli v ich domovských krajinách nepriechodné, práve silná ochrana zamestnancov pred zneužívaním silnejšej pozície zamestnávateľov je to, čo im bráni maximalizovať svoje zisky. A preto hľadajú prívetivejšie prostredie pre zamestnávateľov. Je naivné očakávať, že na Slovensko prichádzajú preto, aby tu vytvárali nové pracovné miesta. Je však pragmatické, ak sa vláda snaží pritiahnuť investorov a tak dávať predpoklady pre vytváranie pracovných miest. Je však v rozpore s demokratickými a humanistickými princípmi, ku ktorým sa oficiálne hlási aj Slovenská republika, ak zákony štátu prestávajú chrániť slabšiu stránku v nerovnom vzťahu a ak sa vláda otvorene postaví na stranu silnejšieho aktéra. Chaos, ktorý za istých okolností môže pomáhať hľadať nové modely usporiadania vzťahov však vždy bezprostredne pomáha viac práve silnejším, ktorí sa v prostredí bez pravidiel môže lepšie a viac uplatniť.

Vládou riadený chaos aj v diskusiách o radikálnych zmenách v zákonníku práce zatiaľ ukazuje len to, že je šitý na mieru práve tejto štvrtej strane v tripartite. Táto štvrtá strana nepotrebuje štát, nepotrebuje ani nevypočitateľných živnostníkov. Aj preto minister Mihál neváha pokračovať v sprísňovaní možností podmienok pre samostatne zárobkovo činné osoby a živnostníkov. Od tých potrebuje vytiahnuť pre štát čo najviac. Zároveň znižuje (prinajmenšom zníženie podporuje) úroveň ochrany zamestnaneckých vzťahov na úroveň ochrany živnostníkov, teda odkázanosti na seba samého a teda nemožnosti sa brániť silnejšej strane. A toto je zasa v prospech zamestnávateľov. Výsledkom pripravovaných zmien, ak sa ich podarí presadiť, môže byť len to, že si vo svojom mizernom postavení budú rovní zamestnanci so živnostníkmi. Rozdeľovať ich bude len falošný pocit živnostníkov, že majú nad svojím životom väčšiu kontrolu ako zamestnanci a ľahšia možnosť vystúpiť zo zlého zmluvného vzťahu ako budú môcť zamestnanci.

Odbory aj pre živnostníkov

Tieto snahy silných hráčov posilniť si pozície voči slabším, maskované za slová o slobodnom zmluvnom vzťahu zamestnanca a zamestnávateľa, však zatiaľ mobilizujú odbory len slabo. Odbory vo vyjednávaní a vo vzťahu k verejnosti neprekročili svoju zahľadenosť do seba a záujmov svojej, stále sa zmenšujúcej základne. Dlhodobá zmena zákonov u nás, zameraná práve na flexibilizáciu práce viedla k vytvoreniu veľmi silnej skupiny neorganizovaných živnostníkov, ktorí sa prakticky ocitli mimo akýchkoľvek možností ochrany ich pracovnoprávnych vzťahov a k rastu počtu zamestnancov malých firiem, kde nie sú možnosti na vytvorenie odborov. Znižovanie počtu zamestnancov a zvyšovanie podielu živnostníkov (často aj nútenému práve zamestnávateľmi) zatiaľ viedlo len k oslabeniu toho najslabšieho článku tripartity — odborov. Reorganizácie firiem do podoby množstva malých subdodávateľských podnikov znemožňuje malým skupinkám zamestnancov sa organizovať a v miere možnosti obhajovať svoje pracovnoprávne vzťahy ich už aj teraz dáva na úroveň živnostníkov.

Odbory však vo svojej agende zatiaľ vôbec neberú ohľad na veľké množstvo ľudí, ktorí sa ocitli v pozícii živnostníkov. Odbory sa síce snažia presadiť obmedzovanie zvyklostí meniť zamestnanecké miesta na živnostnícke, v tomto zápase však ťahajú za kratší koniec. Podobne ako sa neprispôsobili svojou organizáciou a agendou formálnemu rozbíjaniu podnikov na malé subdodávateľské firmy bez organizovaných odborov, nedokázali vo svojich radoch ani poskytnúť priestor pre všetkých tých, ktorí sa ocitli z rôznych dôvodov mimo zamestnanecký vzťah. Ako sa znižuje počet zamestnancov, možnosti ich organizovania sa v odboroch a miera ich ochrany, tak rastie počet živnostníkov, ktorí za horších podmienok robia pôvodne zamestnaneckú prácu. Odbory strácajú prirodzených možných členov, no neuchádzajú sa pritom o podporu tých, ktorým môže svojou pozíciou v tripartite výraznejšie pomôcť. Odbory tiež akoby zabudli na základné princípy svojej existencie, predovšetkým na princíp solidarity. Pri rastúcom tlaku nadnárodných alebo zahraničných spoločností akoby nevideli možnosti koordinovať svoje kroky s partnerskými odborovými združeniami v tých krajinách, odkiaľ k nám prichádzajú ich zamestnávatelia meniť naše pracovnoprávne vzťahy. Na dôsledky snáh veľkých automobiliek nakoniec doplatíme všetci. Naši zamestnanci zhoršením pracovných a pracovnoprávnych podmienok, v ich domácich krajinách zasa odsunom výroby do raja pravicových anarchistov, kde vládne právo silnejšieho. Podľa doterajších krokov vlády Ivety Radičovej je práve zákonná garancia vlády silnejšieho základným pilierom jej ekonomického aj sociálneho programu.