Už sme to mohli mať za sebou. Na naše krátkozraké odmietnutie pôžičky Grécku sa mohlo potichu zabudnúť. Namiesto toho sa premiérka rozhodla pokračovať v sloňom tanci v porceláne európskej politiky.

Ťažko hľadať racionálny dôvod, pre ktorý sa premiérka Radičová rozhodla okoreniť svoju návštevu Nemecka tvrdými vyhláseniami voči komisárovi Rehnovi, ktoré nielenže nijako neospravedlňujú postoj k pôžičke Grécku, ale sú aj neprimerané. Možno sa dala uniesť mediálnou pozornosťou, možno hľadala lepší argument ako ustavičné oháňanie sa našou chudobou a malosťou. V každom prípade to bola chyba.

Nesprávne bolo načasovanie: premiérka ostro reagovala na dva týždne staré vyhlásenie. Zlé bolo aj miesto. Môžeme si nahovárať, čo chceme, ale kancelárka Merkelová nemôže mať pochopenie (a už vôbec nie súhlasiť) s populistickým slovenským "nie", keď sama musela, po dlhom váhaní a napriek nesúhlasu väčšiny voličov, povedať "áno". Vyhlásením, že nepochybuje, že v budúcnosti bude Slovensko veľmi zodpovedným partnerom, pravdepodobne nechcela ukázať, ako sa teší na ďalšiu spoluprácu. Ale pripomenúť, že teraz takým partnerom nie sme. Radičová ju okrem toho dostala do nepríjemnej situácie niekoho, kto musel utišovať zbytočnú roztržku s komisárom.

Na obhajobu krátkozrakého a populistického rozhodnutia si naša premiérka opäť vybrala nesprávne argumenty. Komisár Rehn netvrdil, že Slovensko porušilo európske právo. Odmietnutím pôžičky Grécku sme porušili solidaritu ako princíp, na ktorom stojí európska integrácia. V prvom rade je to o dôvere medzi európskymi partnermi, že ak sa už na niečom po dlhých a komplikovaných rokovaniach dohodnú, dohoda bude implementovaná.

Okrem toho vôbec nejde len o Atény. Angela Merkelová sa dala na pôžičku presvedčiť predovšetkým preto, že v hre bola aj budúcnosť eurozóny. Záchrana Grécka stojí na sérii bilaterálnych zmlúv. V tom má slovenská premiérka pravdu. Mýli sa však, keď tvrdí, že to nie je európska otázka. Podoba pomoci je dôsledkom toho, že EÚ, resp. eurozóna, nemala vhodný mechanizmus. Ten vznikol až neskôr, takzvaným "obranným valom". Grécko bolo ad hoc riešením, no európskym.

Najväčším prešľapom bolo spochybňovanie legitimity komisára. Olli Rehn nie je "nevoleným úradníkom". Možno by si nezaškodilo preštudovať aktuálne znenie európskych zmlúv: okrem súhlasu predstaviteľov členských krajín musí každý kandidát na komisára prejsť náročným híringom a schvaľovaním v Európskom parlamente. To je, mimochodom, ťažšia (a demokratickejšia) skúška, než akej musia čeliť ministri slovenskej vlády. Úlohou Európskej komisie a jej členov je brániť záujmy spoločenstva. K dispozícii má rôzne nástroje: od neformálnych rokovaní cez politické vyhlásenia po žaloby na európskom súde a sankcie.

Najhoršie na tom je, že situácia nepríjemne pripomína časy, keď bolo Slovensko páriom Európy a na akúkoľvek kritiku reagovalo hysterickým šermovaním národnou suverenitou. Tam sa, dúfam, vrátiť nechceme.