Meno Otu Šlinga bude asi väčšine čitateľov známe. Starším vyvolá spomienky, pri ktorých im behajú zimomriavky po chrbte, mladším aspoň trochu zbehlým v histórii by sa mala vynoriť postava z československých dejín druhej polovice dvadsiateho storočia. Pretože kto by si nepamätal Slánského proces s jeho justičnými vraždami, ktorého obete sa na úžas celého sveta pre súdom priznávali k najabsurdnejším aktom velezrady a špionáže? Boli rehabilitovaní už v šesťdesiatych rokoch a ich priznania vysvetlené ako výsledok fyzického a psychologického mučenia. To ale popraveným obetiam tohto stalinistického procesu, zacieleného hlavne na očistu vedenia komunistickej strany od Židov, už nepomohlo. Medzi nimi bol aj predseda krajského výboru KSČ v Brne, Ota Šling.

Často som rozmýšľala nad tým, čo sa stalo s pozostalými popravených v týchto procesoch. Ako žili naďalej v socialistickom Československu s jeho tisícami kádrovákov, rýpajúcich sa v pôvode jedinca i na dve generácie dozadu? Niekoľkí z odsúdencov prežili vojnu v Británii, zamilovali sa tam do mladých Angličaniek, oženili sa s nimi a doniesli si ich po vojne domov. Aký bol po ich smrti osud týchto vdov po „velezradcoch a špiónoch“, ktoré navyše samy pochádzali z národa považovaného za nepriateľský?

Preto keď som sa v Londýne zoznámila s pani Marian Šlingovou-Fagan, prvé čo ma napadlo, že by som ju rada požiadala o rozhovor o jej živote. Bolo mi to však trápne, šlo o pani vysokého veku a navyše spomienky, o ktorých som chcela počuť, boli asi bolestivé. Ale keď sme s Milanom Kocourkom sa rozhodli vydať knihu o významných a zaujímavých osobnostiach českého a slovenského života v Londýne, som nakoniec pozbierala odvahu a zavolala som jej. Bolo to roku 2005.

Pani Marian Šlingová-Fagan mi odpovedala veľmi milo: Samozrejme, príďte. A keď sme pri prvom sedení nestihli všetko prebrať, povolila sa mi na druhé, aj tretie. Tak vznikla kapitola o nej v knihe Česko-slovenská Británie (vydavateľstvo Carpio 2006).

Bolo jej vtedy viac ako deväťdesiatdva. Žila v útulnom severolondýnskom byte s krásnou záhradou, z ktorého dýchal pokoj a tradícia starej anglickej rodiny. Ten pokoj a tradícia dýchala zo samej pani Marian: nič ju nevyviedlo z rovnováhy, všetko brala s kľudom a toleranciou, všetko videla z  kladnej stránky. Vek jej neubral nič v rýchlosti postrehu a presnosti rozmýšľania prezradzujúceho inteligenciu, ktorá jej v detstve zaručila najprv štipendium na výberovej strednej škole a potom prijatie na najstaršiu britskú univerzitu v čase, keď sa tam obzvlášť dievčatá veľmi ťažko dostávali. Najsilnejší dojem z nej ale bol, že človeku bolo v jej prítomnosti dobre. Nie div, že ju jej deti a ich rodiny, ktoré žijú tiež v Londýne, milovali a rešpektovali tak, ako sa to už dnes nevidí .

Ako je to možné, že po tom všetkom, čo prežila, nezatrpkla?

Marian Šlingová vždy bola a zostala idealistkou. V mladosti sa nadchla za komunizmus, ako to bolo v tridsiatych rokov medzi študentmi časté a svoj názor za celý život nezmenila, nech sa dialo čo sa dialo.

Bola dcérkou z dobrej rodiny, podľa jej vlastnej slov z „takzvaných profesionálnych stredných vrstiev“. Jej starý otec bol v Manchestri právnik a starosta, druhý starý otec stavebný inžinier a obaja pochádzali z rodín anglikánskych kňazov — možno odtiaľ pramenil Marianin idealizmus. Jej otec mal chatrné zdravie a preto mu rodina kúpila na Novom Zélande ovčiu farmu v nádeji, že mu život na čerstvom vzduchu pomôže. Umrel však, keď Marian mala rok a matka sa s ňou vrátila do Británie. Nežili v prepychu, ale rodina sa postarala, aby mali pohodlný život.

Žili v Oxforde, kde Marian získala skvelé vzdelanie najprv na súkromnej strednej škole Oxford High School a potom v Somerville College oxfordskej univerzity, kde študovala botaniku. Politika sa doma nepestovala. Boli to ale tridsiate roky a na univerzitách bolo hodne rozšírené ľavičiarstvo. Hlásili sa k nemu i jej kolegyne zo Somerville, prebiehali o ňom debaty, čítali sa ľavicoví básnici, pomáhalo sa účastníkom Pochodu hladu. „Nepáčil sa nám svet ako bol“, povedala mi. Vstúpila do Labour Party. Po prepuknutí vojny v Španielsku sa jej ale zdala byť príliš pasívna. Preto prešla do komunistickej stany, ktorá podľa nej jediná niečo proti fašizmu robila. Dokonca o dva roky presvedčila na členstvo v komunistickej strane i svoju nepolitickú matku.

Po skončení pedagogickej nadstavby a nástupe do londýnskej školy zistila, že musí učiť aj matematiku a ďalšie predmety, ktorá ju nezaujímali. Tiež jej stále viac času zaberala politická práca. Takže keď jej prateta v roku 1937 zanechala nejaké peniaze, začala sa dobrovoľnej politickej činnosti venovať naplno. Ako sekretárka britskej mierovej mládežníckej organizácie British Youth Peace Assembly, ktorá organizovala demonštrácie proti vojne, pomáhala v lete roku 1938 usporiadať v Londýne pochod za Československo okolo československého veľvyslanectva pod heslom Československo musí zostať slobodné“.

Vojne sa ale nedalo zabrániť. Po jej vypuknutí organizácia zmenila činnosť na pomoc utečencom. Tak v roku 1939 stretla Ota Šlinga, študenta medicíny z Prahy, veterána španielskej občianskej vojny, žida a komunistu - všetko príčiny, prečo v roku 1939 bolo preňho životne dôležité opustiť Československo. V Londýne viedol organizáciu Mladé Československo pre mladých Čechov a Slovákov.

Vzali sa v roku 1941 a Marian za to zaplatila britským občianstvom. Podľa vtedajšieho zákona žena, ktorá sa vydala za cudzinca prišla o britský pas a stala sa „friendly alien“. Miesto toho jej bolo udelené československou emigrantskou vládou občianstvo neexistujúceho Československa. Tiež vystúpila z britskej komunistickej strany a miesto toho vstúpila do Komunistickej strany Československa. V Británii cez vojnu cudzie komunistické strany povolené neboli, preto schôdze oficiálne nazývali tea parties - čajové večierky.

Žili v londýnskej štvrti Shepherds Bush, v bloku, kde bývalo viac československých rodín (český básnik, redaktor Československého vysielania BBC a neskoršie učiteľ českej a slovenskej literatúry na univerzite v Cambridge, Karel Brušák, ktorého dielo bolo vlani po prvýkrát vydané v Čechách, tam žil do smrti, neďaleko býval aj Pavel Tigrid). V roku 1943 sa im narodil syn Jan, v roku 1945 syn Karel. Marian chodila na hodiny češtiny a pracovala v Czechoslovak-British Friendship Club (Klube československo-britského priateľstva). Malý Honza bol v československých jasliach.

Ota Šling ešte v januári 1945 odišiel so zdravotníckou jednotkou cez severnú Afriku do Palestíny, Teheránu a nakoniec do Československa, kde ho vymenovali za hlavu krajského výboru komunistickej strany v Brne. Marian s deťmi prišla za ním v apríli roku 1946. Českú gramatiku už v tom čase poznala, ale hovoriť nevedela.

V Brne sa snažila zlepšiť si češtinu: čítala noviny so slovníkom v ruke. Mali byt po Nemcoch v štvrti Žabovřeská a mala i pomoc v domácnosti. Bola desiatkovou dôvernicou v miestnej straníckej organizácii, pomáhala vyberať členské príspevky. Potom prešla do miestneho straníckeho výboru. Bola nadšená tým, čo sa v Československu dialo, verila, že sa tam „buduje lepšia spoločnosť“.

V októbri 1950 Otu Šlinga zatkli. Ten istý večer zatkli ju a odviedli jej deti. Karlovi bolo vtedy päť, Janovi sedem. Ju nechali v domnení, že ich pošlú k tete, Otovej sestre, ktorá prežila Terezín a teraz bývala v Prahe. (Otov otec zahynul v Terezine, matka zomrela ešte pred vojnou). Miesto toho ich strčili do detského domova, v ktorom potom riaditeľ Jana nútil, aby v rádiu počúval priamy prenos procesu.

Ota už neuvidela nikdy, deti až po viac než dvoch rokoch.

Keď mi opisovala toto obdobie, sa prejavil jej kladný pohľad na život. Snažila sa ma presvedčiť, že čo prežila, nebolo to najhoršie: Smädom ju netrápili a jedlo nech bolo akékoľvek zlé, bolo - raz, ku koncu, jej na Vianoce dali dokonca aj malú vianočku; nenútili ju chodiť po cele dvadsať hodín do dňa bez dovolenia sa zastaviť, alebo si sadnúť ako to robili Otovi a ostatným obvineným; a aj keď ju držali v samotke, relatívne skoro jej dovolili čítať, a keďže to boli iba české knihy z väzenskej knižnice, vylepšila si češtinu. A po anglicky po celé dva roky vo väzení nepočula ani nevyslovila ani slova, všetky výsluchy prebiehali v češtine, tak to k jazykovej výučbe bolo tiež prospešné.

Tie pravidelné výsluchy — kde z nej ťahali, koho poznala a s kým sa stýkala a snažili sa ju presvedčiť, že všetci ich priatelia a známi boli špióni - tvorili v samoväzbe vlastne jej jediné spojenie so svetom. Aj o manželovej poprave sa dozvedela len od vyšetrovateľa, o deťoch nevedela nič a o tom, čo zamýšľajú s ňou, nemala ani potuchy.

Ako človek dokáže niečo takého prežiť bez otrasu duševného zdravia? A v samoväzbe, v ktorej sa toľkí zrútia? Dôležité v takejto situácii je mať niečo v hlave, z čoho sa dá čerpať, čím sa dá zapodievať, povedala mi Marian Šlingová-Fagan. I keby len básne, čo človek pozná spamäti a môže si ich v duchu opakovať. Len sa stále niečím zapodievať, nepodliehať chmúrnym myšlienkam. Preto boli knihy, hocijaké knihy, tak dôležité, i keď ich výber robili väzenské úrady a podľa toho aj vyzerali.

Ceruzka alebo pero nebola nikdy povolená. V jednom z mála období, keď mala v cele spolubývajúcu, si vyrobili hracie karty z cigaretových krabičiek. Na ich nakreslenie použili tubu zo zubnej pasty. Tie starodávne tuby, čo predchádzali plastickým, totiž obsahovali olovo, vysvetľovala mi.

Po prepustení STB malo pre ňu a deti pripravený byt v činžiaku bez kúpeľne a so spoločným nesplachovacím záchodom na chodbe v Novom Hrádku medzi Náchodom a Novým městom nad Metují a pre ňu miesto robotníčky v továrni na bicykle. STB sa netajilo, že ich má neustále pod dozorom. Prinútili ju zmeniť si priezvisko a keďže jej meno za slobodna Wilbraham by dobre nezapadlo do Čiech a tobôž do Orlických hôr roku 1953, vyrobilo sa z toho Vilbr. Z platu nekvalifikovanej robotníčky nevychádzalo na pokrytie nájomného i stravy pre troch ľudí. Ku koncu mesiaca deti zháňali fľaše, za ktoré sa v obchode platila koruna od kusa za zálohu, a keď to nestačilo, miestne Potraviny jej počkali so zaplatením do výplaty. Varilo a kúrilo sa na šporáku na drevo a uhlie. Keď na to mali, si drevo kupovali a Marian sa naučila rúbať polená. Keď nie, chodila s deťmi do lesa na drevo a šišky, to sa smelo a Marian ľudia vysvetlili, ako si pripevniť na chrbát plachietku tak, aby sa jej do nej zmestilo čo najviac.

Aj keď každý napriek ich zmene priezviska si bol načistom, s kým má do činenia - alebo možno práve preto - Novohradčania k nim boli dobrí. Suseda ju naučila variť české jedlá, buchty aj iné. S tými najparádnejšími sa chodilo k pekárovi, pretože v jeho peci sa to krajšie upieklo. Marian svoj pekáč vždy zakryla, pretože sa hanbila za tie svoje, ktoré podľa jej mienky sa zďaleka nemohli vyrovnať výrobkom miestnych gazdín. Učiteľ na základnej škole, kam chodili jej synovia, im daroval zajace na chov. Mäso sa hodilo, ale problém bol so zabíjaním. Marián ani deti to robiť nechceli a neradi ani zajačikov brávali k ľuďom v dedine, ktorí im ich boli ochotní zarezať. Len čo to bolo možné, s chovom prestali.

Továreň, v ktorej Marian pracovala, bola bývalá textilka. Vdova po jej bývalom majiteľovi tam tiež pracovala ako robotníčka, spolu so svojou slúžkou. Vdova raz Marian na záchode vtisla do rúk balíček šatstva po svojich synoch. A keď sa nikto nedíval, pomáhali jej aj miestni komunisti.

Počas väzenia Marian stratila styk s matkou. Písavala jej síce pravidelne, ale napriek sľubu väzenské úrady listy nikdy neodoslali. Jej matka o prípade Šling vedela len z britskej tlače: dokonca sa musela ísť skryť k známym, aby ušla pred britskými novinármi. Marian mi nevedela povedať, kto a či vôbec niekto jej matku informoval, že jej jediné dieťa je zavreté a kde sú vnúčatá. Keď už bolo po všetkom, sa k tej téme nechceli vracať. Británia sa o Marian nemohla oficiálne zaujímať, pretože bola aj československou občiankou a tým celý prípad bol vnútornou záležitosťou iného štátu.

V Orlických horách si však už s matkou dopisovala. Marianina matka sa rozhodla, že sa vyberie do Československa. Prišla v roku 1953 a oznámila, že s nimi zostane. Dala si z Británie poslať gauč, ktorý postavili do kuchyne a na tom spávala. Mala vtedy sedemdesiatštyri rokov, po česky nevedela, komunikovať mohla len s Marian a trochu s deťmi. Strávila v Čechách päť rokov.

O Chruščovovom prejave na dvadsiatom zjazde sa Marian dozvedela od miestneho straníckeho funkcionára, ktorý ju dostal ako tajnú a dôverne jej ju ukázal. Ota bol ešte stále oficiálne velezradcom, ale úrady sa k nim odvtedy začali správať lepšie. V roku 1956 dostali povolenie sa presťahovať do Prahy a našli pre ňu prácu cudzojazyčnej redaktorky v Orbise. Najprv deti s babičkou bývali u tety, Marian sa nezmestila a spávala u priateľky, ktorá mala garsónku. Potom ale dostali trojizbový byt v paneláku.

Po skončení základnej školy chlapci ale ešte stále nemali prístup na žiadne školy okrem učňovských. Jan, ktorého vždy zaujímal dejepis, nastúpil do učenia v továrni na motocykle Java. Bol nešikovný na presnú manuálnu prácu a do roka s tým musel prestať. Potom sa z neho stal učeň v továrni na výrobu panelov, čo toľko zručnosti nevyžadovalo a učenie dokončil. Začal pracovať ako testovač balkónov, čo zas vyžadovalo liezť na balkóny po rebríku, napriek tomu, že naňho odjakživa vo výškach prichádzali závrate. Karel odišiel na učňovskú školu do Kladna sa učiť za baníka. Ochranné pomôcky neboli dostatočné, prostredie bolo tak hlučné, že mu na doživotie oslabilo sluch.

V roku 1958 sa babička rozhodla vrátiť do Británie. Marian s chlapcami dostali povolenie ju tam odprevadiť. Bola to príležitosť, aby do Británie emigrovali. Marian sa ale rozhodla k návratu do Československa. Keď som sa jej spýtala, prečo, odpovedala, že sa vtedy domnievala, že sa politická situácia Československa už zlepšuje.

K plnej právnej rehabilitácii Otu Šlinga došlo v roku 1963. Najvyšší súd sa na tajnom jednaní rozhodol, že je sprostený obvinenia v plnom rozsahu. Pred rehabilitáciou sa lepšie spoznali s inými rodinami v tej istej situácii, vrátane rodiny Rudolfa Slánského.

Pri samotnom akte rehabilitácie Marian po viac než desaťročí odovzdali Otov posledný dopis pred popravou a zopár jeho vecí, ale správali sa k nej chladne a odmerane. Finančné odškodnenie stačilo tak na pár kúskov poriadnejšieho nábytku a televízor. Ale pre rodinu rehabilitácia mala obrovský význam a nielen ako zadosťučinenie. Janovi po návrate z vojny úrady sami našli miesto v knižnici Akadémie vied a mohol večerne študovať na knihovníckej škole. Karel bol po skončení učenia prijatý na priemyslovku. Obaja nakoniec šli na vysokú školu, Jan na právo, Karel na ekonómiu. Marian mohla bez problémov chodiť do Británie navštevovať matku a celá rodina tam trávievala letné prázdniny. Za svoj domov ale vtedy stále pokladala Československo.

Veľa prekladala, okrem iného aj literatúru, to robila najradšej a po roku 1966 sa tomu venovala na voľnej nohe naplno. Medziiným preložila do angličtiny Vaculíkov román Sekyra, Pábitelé od Bohumila Hrabala a Šikove publikácie O svojich skúsenostiach napísala v roku 1968 po anglicky knižku Truth will prevail (Pravda zvíťazí). Rodina sa vrátila k pôvodnému priezvisku Šling.

Stranícka rehabilitácia Otu Šlinga mala byť práve na tom 14. zjazde strany, čo ho zakázali a už k nej po okupácii nedošlo. Správa komisie pripravujúcej rehabilitáciu vyšla v samizdate v zahraničí.

Inváziu v roku 1968 zažili v Prahe. Priatelia ich nabádali, aby šli do Británie. V Británii sa zákony zmenili už v roky 1949 a Marian aj chlapci, keďže sa narodili v Británii, mali britské pasy. Odišli teda do Londýna. Chlapci tam ale dlho nevydržali a vrátili sa do Prahy. Marian až do roku 1970 jazdila sem a tam medzi Prahou a Londýnom. Po zavretí hraníc to nebolo možné, pretože ako československá občianka pri výjazde potrebovala výjazdnú doložku, či mala navyše britský pas alebo nie a výjazdné doložky sa prestali dávať. Ostala v Británii.

Syn Jan bol zanedlho za disidentskú činnosť uväznený v Ruzyni, kde v päťdesiatych rokoch sedeli jeho rodičia a v roku 1972 dostal na výber vyhostenie alebo väzenie. Prišiel teda so ženou do Británie a v 1973 ho Československo ho pozbavilo občianstva. V Londýne sa stal členom Committee to Defend Czechoslovak Socialists (Výboru na obranu československých socialistov), ktorému Marian robila tajomníčku. Spolu s Ivanom Hartelom a Janom Kavanom publikovali v roku 1977 Voices of Czechoslovak Socialists (Hlasy československých socialistov), kde okrem iného uverejnili po anglicky Havlov Otvorený dopis Gustávovi Husákovi a plný text Prehlásenia Charty 77 o ľudských právach.

Karel v Prahe ostal, v roku 1977 podpísal Chartu a prišiel o miesto ekonóma. Inú ako manuálnu prácu si za ďalších sedem rokov nemohol v normalizovanom Československu nájsť a do Británie ho československé úrady odmietali pustiť. Marian ho za sedemdesiate roky videla dokopy dva razy. Raz prešla zo západného Berlína do východného, kam Karla pustili, druhý raz to bolo v Maďarsku na Balatone. Nakoniec v roku 1983 požiadal o povolenie emigrovať do Británie „za účelom zlúčenia rodiny“. V tom čase bola v Československu tendencia zbavovať sa disidentov tým, že ich pošlú za hranice. Dostal teda veľmi rýchlo pozitívnu odpoveď.

Marian Československo pozbavilo občianstva v roku 1975.

Rodina ostala v Británii i po roku 1989, aj keď Československo a potom Českú republiku znovu pravidelne navštevovali a Karel tam aj nejaký čas pracoval.

V roku 1993 Marian pripísala dodatok k Truth will prevail (Pravda zvíťazí) o tom, ako sa na to všetko díva po ďalších 25 rokoch. Po česky stále hovorila, mala českých priateľov, ale už za svoj jediný domov pokladala Britániu. Znovu sa vydala, tentokrát za Brita mena Heimy Fagan a vrátila sa k mierovému hnutiu. Stala sa členkou Kampane za nukleárne odzbrojenie a zúčastnila sa protestného mierového tábora žien v Greenham Common. Posledná demonštrácia, na ktorej sa zúčastnila, bola proti vojne v Iraku v Hyde Parku v Londýne v roku 2003.

(Skrátená forma tohto článku vyšla po anglicky v britskom denníku Independent 19.júla 2010, odkiaľ ju 20.júla 2010 prebrali v preklade Lidové noviny bez povolenia a uvedenia autora.)