Bratislava na mape homonacionalizmu
Ľuba KobováProč bychom se měli radovat ze zapojení se do politiky, jejíž součástí jsou i „spravedlivé války" v Iráku a v Afghánistánu, ptá se v dnešním Dopise ze Slovenska Ľuba Kobová.
Zahraničná politika USA nie je len politikou vojenských operácií a ich pridružených obetí, ekonomického podmaňovania krajín prostredníctvom zákaziek pre firmy zo Spojených štátov či drancovania prírodného bohatstva. Jej súčasťou je aj kultúrna a ľudsko-právna misia. Spojené štáty sa v tejto politike neprezentujú primárne ako vojenský aktér, ale ako civilizačne, kultúrne a morálne nadradený štát, ktorý môže ísť druhým príkladom. A dodržiavanie a podpora práv lesieb, gejov, ľudí nekaceptujúcich heteronormativitu spoločnosti, v USA má ísť príkladom tiež. Práve prístup k lesbám, gejom, bisexuálkam, bisexuálom a transgender ľuďom sa po roku 2001 stal aktívnou súčasťou ideológie vlastného výsadného postavenia, excepcionalizmu, USA v svetovej politike.
Excepcionalizmus prezentuje Spojené štáty ako štát s vysokým štandardom dodržiavania ľudských práv a ako štát, ktorý dodržiavanie ľudských práv všade inde vo svete posudzuje. Najnovšie excepcionalizmus získava prívlastok sexuálny, a tak sa USA stávajú reprezentantom krajiny, ktorá zaručuje dobrý život aj pre teplých ľudí. Pestré pochody hrdosti vo veľkých mestách, na ktoré s nostalgiou spomína vo svojom prejave z 22. júna tohto roku aj ministerka zahraničných vecí Hillary Clinton, obrovský trh výrobkov a služieb pre teplých a napokon aj zmeny v prístupe Obamovej administratívy ku svojim LGBT zamestnankyniam a zamestnancom v ostatných mesiacoch by takémuto obrazu „LGBT friendly” štátu mohli nasvedčovať. Skutočnosť je, samozrejme, komplikovanejšia. Aj teplé a teplých si štát váži a ctí z rovnakých dôvodov ako aj všetky ostatné občianky a občanov. Uznáva ich najmä vtedy,keď preberajú vzorce správania heteronormatívnej rodiny pevne ukotvenej v ekonomike, v kolotoči spotreby a dlhov. K nerovnému, rasovo a triedne podmienenému, ekonomickému občianstvu sa pridáva cnostná možnosť položiť život v boji za slobodu ľudí vo svete. Militaristické vlastenectvo, ktoré sa dnes v USA intenzívne skloňuje v diskusiách o zrušení politiky „don´t ask, don´t tell” v americkej armáde, sa má stať pre LGBT ľudí ďalším zo zdrojov hrdosti, ktorá im bola upieraná.
Komu a akému účelu slúži tento obraz Spojených štátov amerických ako naklonených k LGBT ľuďom? Obrazy nacionalizmu a patriotizmu sa vstupom gejov, lesieb, bisexuálok, bisexuálov a transgender ľudí síce rozrôzňujú, ale v základných kontúrach sa nemenia. Pod americkou aj dúhovou vlajkou vedú Spojené štáty americké výpravu v mene svojich mocenských záujmov. Ideologické tradície zahraničnej politiky USA sú realistické aj idealistické zároveň. To, že sa prepletajú, by nás však nemalo robiť menej ostražitými pri posudzovaní aj takého „malého, ale nášho úspechu”, za ktorý viaceré a viacerí považujú zmienky o Dúhovom PRIDE v spomínanom prejave ministerky zahraničných vecí USA Hillary Clinton.
V žánrovom obrázku z Bratislavy Hillary Clinton vyzdivhuje aktivitu chargé d´affaires Keitha Eddinsa, ktorý sa 22. mája zúčastnil pochodu na podporu práv LGBT ľudí na Slovensku. Diplomat USA na ňom bol zasiahnutý slzným plynom, ktorý - podľa ministerky zahraničných vecí Clinton - na obranu oslavujúcich a demonštrujúcich pred neonacistami musela použiť polícia. Fakticky nepresný opis veľa nemení na dramatickom obraze situácie. Účelom tohto obrázku spoza hraníc USA je navodenie atmosféry sveta, ktorý je k právam teplých ľudí neprajný. Z neho sa do popredia derie príklad hrdinského konania Eddinsa, ktorého život sa preťal s životmi ďalších hrdinských protestujúcich a oslavujúcich v mraku slzného plynu v jedno májové popoludnie niekde medzi Hviezdoslavovým námestím, Novým mostom a Tyršovým nábrežím v Bratislave.
Malá epizódka v prejave Hillary Clinton zakreslila bratislavský pochod hrdosti do mapy homonacionalistickej misie USA a z účastníčok a účastníkov pridu spravila potenciálnych spojencov USA v boji za „spravodlivú vec”. Možno niektoré účastníčky a účastníkov, pozorovateľky a pozorovateľov poteší, že „malé Slovensko” si všimla svetová veľmoc. Prečo by sme sa však mali tešiť zo zapojenia sa do takej politiky, ktorej súčasťou sú aj „spravodlivé vojny” v Iraku a Afganistane?