12. marca 2010 uplynulo 10 rokov odvtedy, čo sa v rámci podujatí jubilejného roku 2000 počas bohoslužby v Ríme rímskokatolícka cirkev ospravedlnila za amorálne skutky, ktorými sa prehrešila v minulých storočiach. Jedným z tých, ktorí v rámci tejto bohoslužby predniesli ospravedlnenie za prenasledovanie a likvidáciu názorových oponentov bol vtedajší prefekt kongregácie pre vieroučné otázky J. E. Jozef kardinál Ratzinger. V dokumente Memoria e riconciliazione: La Chiesa e le colpe del passato publikovanom 7. marca 2000 sa jeho kongregácie dotýkal predovšetkým odsek L'uso della violenza al servizio della verità o používaní násilia či iných tzv. neprimeraných prostriedkov na presadzovanie vlastnej pravdy či iných dobrých cieľov. Pri pohľade do histórie cirkvi išlo v tejto súvislosti predovšetkým o zápas Svätého ofícia - ľudovo známeho ako inkvizície - proti tým, ktorí mali na konanie pápeža a cirkvi ako celku iný názor ako rímske ústredie.

Pred desiatimi rokmi tento svojím charakterom jedinečný dokument písal o tom, že rozhodujúcím momentom pri pohľade do dejín bude historicko-kritické skúmanie dejinných skutočností. Na základe overených faktov sa následne môže posúdiť duchovný, morálny ako aj ich objektívny význam. Tento prístup má byť zárukou toho, aby bolo možné opustiť mytologizáciu minulosti a dopracovať sa postupne ku kritickej pamäti. Len takýto postoj je vraj schopný celé sebakritické uvažovanie priviesť v rámci pokánia ku konverzii a obnove. Tieto bolestné state z minulosti mali slúžiť ako lekcia do budúcnosti. Podľa citátu koncilového dokumentu Dignitatis Humanae, 1 sa pravda nemá presadzovať ničím iným ako svojou vlastnou váhou, ktorá má takto prenikať do mysle citlivo no zároveň aj jednoznačne.

Predstava o tom, ako tento zápas o pravdu prebiehal posledných desať rokov pri riešení napätia medzi teóriou a praxou vo fungovaní úradnej cirkvi sa vynorila v súvislosti s tisíckami prípadov zneužívania mladistvých katolíckymi duchovnými v USA, Mexiku, Írsku a Nemecku. Pápežské usmernenie ako postupovať v takýchto prípadoch Sacrametnorum sanctitatis tutela bolo publikované 30. apríla 2001. Dokument De delictis gravioribus hovoriaci napríklad aj o tom, že prípady morálnych deliktov zneužitia osôb mladších ako 18 rokov spadajú pod pápežské tajomstvo bolo podpísané rukou kardinála Jozefa Ratzingera niečo vyše roka po verejnom priznaní rímskokatolíckej cirkvi k chybám minulosti a prosbe o odpustenie v roku 2000. V dokumente, odvolávajúcim sa na ešte starší vnútorný predpis pre takéto prípady z roku 1962 nie je zmienka o povinnosti oznámiť civilným autoritám prípady takýchto deliktov. Faktom plynúcim z takéhoto znenia dokumentov boli snahy zodpovedných prípady deliktov tajiť v záujme ochrany reputácie cirkvi ako inštitúcie. Vymožiteľnosť cirkevného práva je po oddelení cirkevnej a svetskej moci a po zrušení inkvizície nulová. Ak  oficiálna cirkev mala skutočne záujem učiniť zadosť obetiam sexuálneho zneužívania a spravodlivo nechať potrestať vinníkov nebolo a nie je inej cesty ako nutne spolupracovať s civilnými autoritami. To sa nestalo. Ilustráciou ležérnosti cirkevnej legislatívy v tomto smere je napríklad doba premlčania týchto deliktov. Nemecká legislatíva uvažuje o predĺžení doby premlčania v prípadoch sexuálneho zneužitia mladistvých z 10 rokov na dlhšie obdobie. Ratzingerov list z apríla 2001 hovorí o 10 rokoch, ktoré sa "neosvedčili" a sú predmetom odbornej právnickej a interdisciplinárnej ako aj politickej diskusie v nemeckej spoločnosti.

Mnohí horliví no menej informovaní obrancovia cirkvi vstúpili do diskusie ako obrancovia tejto tradičnej inštitúcie s tými najlepšími úmyslami. Namiesto hľadania pravdy a citlivého vnímania ponížených obetí sa postavili horlivo na stranu úradnej cirkvi, ktorá dlhé roky verejnosť preukázateľne (dnes je to už zrejmé) klamala. Skutočnosť ukazuje, že tisíce obetí sexuálneho zneužívania duchovnými sú dostatočným argumentom na to, aby cirkevná prax, ktorú teoreticky títo obrancovia neubrániteľného zdôvodňujú a bránia, mohla byť považovaná za jasný dôkaz toho, že teória zlyhala, lebo v praxi viedla k neželaným dôsledkom. Prípady diecéznych biskupov v americkom Bostone a írskom Fernse sú v tomto prípade konkrétnymi takmer dokonale zdokumentovanými case studies, kde sa veriaci laici ako aj priame obete zneužívania dočkali priznania biskupov o tom, že prípady zneužívania mladistvých kňazmi vedome skrývali, až pred civilným súdom, respektíve štátnou vyšetrovacou komisiou. Pokus dopátrať sa pravdy a nápravy v rámci cirkvi vnútorne opakovane zlyhával pre neochotu biskupov hovoriť pravdu a záležitosť zodpovedne riešiť.

15. a 16. februára tohto roku sa do Ríma dostavila na pápežovo pozvanie takmer kompletná zostava írskych biskupov. Pápež sa po odstúpení ďalších dvoch biskupov koncom roku 2009 rozhodol riešiť vec takýmto spôsobom. Diskusie boli ukončené pápežovým prísľubom pastierskeho listu k danej problematike. Osem strán textu ponúklo 20. marca írskym katolíkom na úvod historický exkurz do slávnej histórie írskeho katolicizmu. Pápež podotkol, že posledné desaťročia boli pre cirkev ťažké kvôli silnej sekularizácii a niekedy aj nesprávnej interpretácii II. Vatikánskeho koncilu a jeho praktickej implementácii. Pápež sa zmienil aj o dobromyseľnej snahe tolerovať a netrestať javy, ktoré sa priečili cirkevnému právu. Práve to podľa neho viedlo k súčasnej kríze. Pápež otvorene vyjadril svoje zahanbenie a ľútosť (die Schande und die Reue). Prosí Írov, aby však nestratili nádej, ktorá je podľa neho v spoločenstve s cirkvou, ktorú on vidí v stretnutí s Ježišom Kristom, ktorý sám bol obeťou nespravodlivosti a hriechu. Obracia sa na obete, obracia sa na tých, ktorí ich zneužívali, hovorí o zodpovednosti biskupov a predstavených, ktorí ich kryli a ako lídri zlyhali. Okrem aplikovania cirkevného práva píše biskupom v liste o tom, aby naďalej spolupracovali s civilnými autoritami tam, kde to je v ich kompetencii. Pápež pripomenul írskym biskupom konštatovanie Augustina Aurelia z jeho kázne Sermon 340, že pre ľudí sú biskupmi, s nimi sú však povolaní byť nasledovníkmi Krista. V závere ako konkrétne kroky navrhol írskym katolíkom, aby každý piatok počas jedného roka obetovali svoje skutky sebazprenia — pôsty, modlitby, čítanie Biblie a dobré skutky - na tento účel. Osobitnú pozornosť majú venovať ešte eucharistickej poklone a iným formám prehĺbenia duchovného života. Pre kňazov má byť inšpiráciou Svätý Ján Mária Vianney. Majú byť tými, ktorí držia kľúče od nebeských pokladov, otvárajú dvere a sú služobníkmi Boha. Do akej miery tento list írskych katolíkov uspokojil ukázali prvé ohlasy a analýzy. Reprezentatívne vyjadrenia hovoria o tom, že aj keď si od listu veľa nesľubovali, je pre nich aj tak sklamaním. Marie Collins, jedna z obetí vyčíta pápežovi podobne ako mnohí ďalší, že nehovorí v texte o zodpovednosti Vatikánu a pápeža konkrétne na utajovaní škandálu. Odmieta aj interpretáciu, že ide len o írsky problém. Ide podľa nej o celosvetový problém cirkvi. Obete boli podľa jej vyjadrenia ignorované a aj zastrašované len aby mlčali. V tzv. Murphyho reporte z minulého roka bolo len v diecéze Dublin identifikovaných 2000 obetí sexuálneho zneužívania kňazmi a tieto prípady boli doložené aj dôkazmi o tom, ako sa ich cirkevné autority snažili cieľavedome a programovo skrývať. Hnev dosiahol svoj doterajší vrchol vtedy, keď sa krátko pred publikovaním pápežovho listu objavili požiadavky na odstúpenie írskeho primasa kardinála Bradyho ako aj požiadavky na hromadné odvolanie írskych biskupov. Objavujú sa stále nové a nové dôkazy o tom, že biskupi prípady zneužívania mladistvých kňazmi programovo tajili a bránili tak ich vyšetreniu. Írske komunikačné prostriedky naposledy priniesli správu o tom, že Dr. Seamus Hegarty, biskup z Derry, bol osobne zainteresovaný na utajovaní prípadu zneužívania.

O tom, že nejde o írsky problém hovorí aj situácia v nemecku. 12. marca sa predseda biskupskej konferencie Robert Zollitsch po stretnutí s pápežom Benediktom XVI. ospravedlnil všetkým obetiam zneužívania v cirkevných inštitúciách v Nemecku. Nemecká biskupská konferencia sa pustila do dôsledného vyšetrovania prípadov potom, ako sa sa na jezuitskom katolíckom gymnáziu v Berlíne po rokoch ozvalo 17 bývalých študentov s reportom o tom, že boli počas svojho štúdia na uvedenej inštitúcii zneužívaní. Počet prípadov rastie, dosahuje už niekoľko stoviek. Dotýka sa rôznych diecéz a kláštorov. 12. marca priniesol denník Süddeutsche Zeitung správu o tom, že počas obdobia, keď boli v Mníchove diecéznym biskupom Jozef Ratzinger, bol v jeho diecéze umiestnený kňaz, ktorý už predtým zneužil mladistvých. Ratzinger údajne o prípade nevedel. Zodpovednosť za prípad prevzal vtedajší generálny vikár a Ratzingerov zástupca, dnes 81 ročný Gerhard Gruber. Tí, ktorí poznajú princíp fungovania katolíckej cirkvi, musia o „možnosti“, že diecézny biskup nevie o záležitosti umiestnenia pedofilného kňaza do farskej pastorácie vážne pochybovať. Generálny vikár sa podujal na obranu dnešného pápeža. Či sa mu to podarí je otázne. Počas celej situácie je príznačná opatrnosť nemeckých médií pri informovaní o celej záležitosti ako aj o jednotlivých prípadoch. Faktom je, že do prípadu vyšetrovania obetí zapojili diecézy aj dotknuté kláštory advokátov a snažia sa veci dôsledne vyšetriť.

Aj v Nemecku sa objavujú stále aj tendencie pripísať zodpovednosť za všetky škandály sekularizácii a liberálnym médiám. Keď počas bohoslužby 20. marca v Regensburgu prirovnal tamojší biskup Gerhard Ludwig Müller rozmery údajnej proticirkevnej kampane ku protikatolíckej kampani za čias národného socializmu, zdalo sa to však prehnané aj najlojálnejším stúpencom cirkvi. Biskupská konferencia sa však na svojom plenárnom zasadnutí vyhlásením z 24. februára 2010 všetkým obetiam zneužívania ospravedlnila a deklarovala opatrenia, ktoré majú opakovaniu tejto smutnej kapitoly zabrániť. Po stretnutí s pápežom Benediktom XVI. sa arcibiskup Robert Zollitsch opätovne ospravedlnil a sľúbil dôkladné vyšetrenie prípadov. Okrem toho prisľúbil zo strany cirkvi plnú súčinnosť so štátnymi orgánmi pri vyšetrovaní ako aj pri potrestaní zodpovedných. V Nemecku sa vážne diskutuje o možnosti predĺženia doby premlčania v prípade trestného činu zneužitia mladistvého z doterajších 10 rokov na dlhšie obdobie. Dôvera nemeckých katolíkov v schopnosť úradnej cirkvi vyriešiť uspokojivo túto krízu však nedosahuje ani 20 percent.

List pápeža Benedikta XVI. írskym katolíkom ukazuje, že niečo sa nepochybne stalo a situácia je vážna nielen preto, že o tom píšu médiá. Napriek tomu, že médiá cirkev určite nešetria je potrebné vidieť, že škandálmi sa zaoberajú okrem bulváru aj seriózne médiá. Právny, etický aj ľudskoprávny aspekt sú v tejto debate určite zaujímavé. Diskutuje sa o spôsobe vykonávania moci v cirkvi, o schopnosti cirkvi riešiť svoje problémy času primeraným spôsobom a následne aj o jej práve nárokovať si na úlohu morálnej autority v iných oblastiach. Psychológovia aj sociológovia sa zaoberajú aj konkrétnymi prípadmi a vidia súvislosti. Celibátny spôsob života katolíckych duchovných je podľa niektorých pozorovateľov nezanedbateľným faktorom pri nezrelých či patologických prejavoch sexuality ako aj ich sociálnej či emocionálnej inteligencie. Niektorí jednotlivci toto prostredie vyhľadávajú práve kvôli tomu, že im ponúka pohodlné závetrie, v ktorom môžu realizovať svoje pomýlené predstavy, v skrytosti ich rozvíjať a napriek tomu sa tešiť verejnej autorite, úcte a priazni. Na druhej strane mnohí dobrí kandidáti sú kvôli neochote žiť celibátnym spôsobom života z možnosti stať sa kňazmi vylúčení. Z najvyšších miest však zaznieva presvedčenie, že zneužívanie mladistvých kňazmi a povinný celibát navzájom nesúvisia. Slovenská realita žije s bonusom, ktorý jej ponúkla historická zhoda okolností. V inkriminovanom období, ktoré sa ukazuje ako kritické v súčasnosti v Nemecku, Írsku či nedávno v USA u nás katolícke vzdelávacie ištitúcie nejestvovali. Komunistická moc tak zrušením katolíckeho školstva a výchovno-vzdelávacích inštitúcií preventívne tento druh výzvy či jej riešenie v našej oblasti na čas odložila.

Bežní kresťania sú zatiaľ vystavení otázke, ako toto všetko súvisí s ich osobnou vierou. Je to skutočne len mediálna kampaň alebo sa tým musíme ako veriaci ľudia zaoberať? Vnútorné postoje a presvedčenie majú aj svoje inštitucionálne vyjadrenie. 2000 rokov kresťanstva prinieslo do jeho dejín slávne i menej slávne kapitoly. Nová nádej sa rodila práve tam, kde sa ľudia prestali spoliehať na skorumpovanú inštitucionálnu moc a otvorili sa odvážne pravde a novej interpretácii starých právd. V duchu a v pravde je riešenie možné za každých okolností. List Benedikta XVI. je jasným dôkazom toho, že niečo sa skutočne stalo. Na začiatku nebola mediálna kampaň, ale hanebné konanie zvrhlých kňazov a ich bezmocné obete. Obete, ktoré sa nevedeli a nevládali dostať k slovu, lebo ich ponížili práve tí, ktorým takmer slepo dôverovali a čakali niečo úplne iné ako násilné poníženie. Médiá možno dnes hrajú aj inú hru. Pomohli však demaskovať jednu hru, ktorá nebola náhodná a nebola ani v súlade so základnými pravidlami slušnosti. Nemám strach o svoju vieru, určite však musím ešte hlbšie premýšľať v akom spoločenstve a v akom duchu ju ako kresťan budem zdieľať. A s kým. Je isté, že ľudia potrebujú na svojej ceste týmto svetom aj iných ľudí. Potrebujú slovo podpory, solidarity, hlbokej reflexie. Potrebujú náznak zmyslu a usmernenie k svetlu a nádeji. Nepotrebujeme ilúziu neomylnosti a iluzórnej pravdy. Potrebujeme vidieť okolo seba ľudí ducha a ľudí nádeje. Nie ľudí síce posvätnej, no skorumpovanej moci.

Pred desiatimi rokmi dokument o zodpovednosti cirkvi za chyby minulosti hovoril o tom, že rozhodujúcím momentom pri pohľade do dejín bude historicko-kritické skúmanie dejinných skutočností. Vyzýval k pokániu a prosil o odpustenie. Aj na základe overených faktov z nedávnej minulosti môžeme dnes posúdiť duchovný, morálny ako aj objektívny význam systémového zatajovania prípadov zneužívania mladistvých a všetko, čo k tomu viedlo. Vidíme aj to, ako dnes mnohí ľudia prestávajú svojej cirkvi veriť a so špinavou vodou cirkevnej praxe odhadzujú aj vieru v Boha či ochotu veriť v niečo, čo ich presahuje. Dnes môžeme opustiť mytologizáciu minulosti a dopracovať sa postupne ku kritickej pamäti. Takýto postoj môže však viesť v rámci pokánia ku konverzii a obnove len vtedy, ak budú dôsledky vyvodené nielen na úrovni zbožných metafor, želaní a výziev k modlitbám. Niečo je potrebné asi na fungovaní rímskokatolíckej úradnej cirkvi zmeniť priamo v jej úradnom centre — Ríme.