Zobrať korisť a ozlomkrky utekať preč, to je modus operandi malých chmatákov. Profesionáli vedia, čo je lepšie: po čine je najlepšie vztýčiť sa a začať užasnutým okolostojacim kázať o morálke. Alebo o národe. Nehanebnosť tu nie je čímsi navyše. Je to základný pracovný prostriedok.

Chucpe našich nacionalistov je v tomto ohľade bez hraníc.

„Aktuálna je myšlienka Ľudovíta Štúra: Najskôr musíme slúžiť sebe, potom iným!“ — uvádzajú v dôvodovej správe svojho „zákona na podporu vlastenectva“ jeho autori Ján Slota a Rafael Rafaj. Nuž, nevedno kedy chcú títo páni slúžiť iným. Napríklad občanom, ktorých údajne zastupujú v zákonodarnom zbore. Azda vo svojej ďalšej reinkarnácii? Zato o tom, že Slovenská národná strana slúži sebe, a to viac než v malom množstve, nemožno mať pochýb.

Nič tak spoľahlivo nezlikvidovalo sviatok práce, ako keď komunisti naháňali ľudí do povinných sprievodov, kde sa predvádzali straníckej gerontokracii na tribúnach ako cvičené opice publiku v cirkuse. Vládca, ktorý upiera ľuďom právo na otvorený nesúhlas, je nebezpečný. Vládca, ktorý si od nich navyše vyžaduje vzdávať mu povinnú úctu a tváriť sa servilne, je nielen nebezpečný, ale aj nesmierne hlúpy.

Zákon o podpore vlastenectva nebude mať podľa obligátneho dodatku príslušného odboru ministerstva financií dopad na verejné peniaze. Isteže; nahrávky štátnej hymny, ktoré budú frekvenciou svojho používania podľa tohto zákona konkurovať zvukovému smogu komerčných rádií, sa rozmnožia za pár šupov. Ani vývesky s textami hymny a preambuly našej ústavy (sic!), ktoré majú ozdobiť všetky učebne a triedy, úrady a úradovne, nebudú stáť ani zlomok toho, čo všetko sa tu už pod kuratelou SNS porozdávalo kamarátom. Možno keby sa Slota rozhodol zopárkrát nenatankovať svoj tryskáč a nechať ho v hangári, mohol by to celé financovať zo svojho vrecka. A prísahy vernosti, ktoré majú skladať štátni zamestnanci, či žiadatelia o slovenské občianstvo, budú už celkom zadarmo.

Nikomu sa teda vlastne nič nestane. Odnesú si to akurát štátna hymna aj s preambulou ústavy.

Prečo vlastne uvažovať o obsahu takzvaného vlasteneckého zákona, keď je aj tak jasné, o čo tu ide? Načo brať vážne tento výstrelok nacionalistov (ktorých mediálny mainstream s meštiackou prudérnosťou a oportunizmom zanovito označuje takmer nežne za „národniarov“), keď tu ide iba o prostriedok, ktorým chcú prekryť svoje hanebné účinkovanie vo vláde a pred voľbami oprášiť svoje iracionálne „témy“?

Pretože bez ohľadu na takpovediac politicko-technický zmysel návrhu, tento zákon má reálny obsah, a keby mal vstúpiť do platnosti (podľa návrhu sa tak má stať 1. apríla, ale žiaľ, žart to nie je), bude normou, ktorá ovplyvní všetkých. Aj tých, ktorí už majú plné zuby primitívneho manipulovania s históriou a ktorých rodiny zažili celkom iné 20. storočie, než aké by radi rôzni xenofóbni vyskočjankovia natĺcť do hláv ich deťom. Aj tých, ktorí si pod vlastenectvom vybavujú čosi celkom iné, než zhromaždenia papalášov s ich posvätnými listinami a pečaťami. A ktorým nezmäknú kolená od strachu pri pohľade na hocijakého chudáčika, ktorého zmätení voliči obdarovali dočasným úradom.

Zákon na podporu vlastenectva je typickým dielom SNS, a má slúžiť typickým politickým cieľom SNS. Ak na marcovej schôdzi Národnej rady SR zostane tým, čím je — teda návrhom, ktorý predkladajú a ktorý podporia ľudia zo SNS — nič sa nestane. Imidžu SNS v očiach odporcov SNS už nemôže nijako ublížiť. Voliči SNS sa zasa uspokoja s tým, že dvojica straníckych veľduchov takýto návrh do parlamentu priniesla.

Situácia bude iná vtedy, keď návrh podporia aj poslanci z iných strán. Pretože tí už na to nemôžu mať iný dôvod, než len ten, že naozaj súhlasia s mechanickým „utužovaní vlastenectva“ pomocou núteného omieľania prísahy, hymny a preambuly.

Každé zlo je vraj na niečo dobré; toto môže teda byť dobré aspoň ako posledný predvolebný test: koľkí poslanci a z ktorých strán sú nadobro zapadnutí v mentálnom bahne SNS?

Čo ak zákon prejde? Nebolo by to po prvý raz, čo by sa ozajstní vlastenci na Slovensku definovali okrem iného aj svojím odporom k oficiálnej, dokonca zákonom kodifikovanej podobe vlastenectva. V čase, keď by nás malo trápiť tisíc iných a dôležitejších vecí, než je politická kariéra zopár klientelistov, lobistov a korupčníkov, by to však bolo mimoriadne zbytočné.

(Publikováno ve spolupráci s jetotak.sk)