Verejná diskusia o nedávnom nemecko-francúzskom summite poukazovala predovšetkým na symbolický návrh na reformu riadenia eurozóny, ako je napríklad posilnenie kompetencí predsedu skupiny eurozóny. Tieto návrhy vyvolali veľké polemiky, keďže neboli s vládami eurozóny prekonzultované. Tieto povrchné diskusie pritom zakryli oveľa dôležitejší prvok návrhov, ktorý sa bude s veľkou pravdepodobnosťou realizovať, a to zmluvné povinnosti členských krajín eurozóny pri vykonávaní tzv. štrukturálnych reforiem. Tento nástroj nového riadenia sa zrejme stane ústredným prvkom paktu konkurencieschopnosti, ktorý ešte viac okliešti demokratické rozhodovacie právomoci národných štátov.

Hoci by išlo o nový politický nástroj, prax by nová nebola vôbec. Zmluvy vyplývajúce z navrhovaného paktu konkurencieschopnosti by totiž dávali ešte silnejší európsky rámec tomu, čo sa už na základe programov EÚ/MMF realizovalo vo vzťahu k vysoko zadlženým krajinám eurozóny. Či už ide o zmluvné povinnosti pri zavádzaní tzv. štrukturálnych reforiem, ako je zvýšenie flexibility trhov práce, t. j. obmedzenie práv pracujúcich, či o dôchodkové reformy, t. j. znižovanie dôchodkov. V týchto krajinách zásahy vonkajšej politiky posunuli rovnováhu síl v prospech prívržencov neoliberálnych reforiem. Podobné postupy má zaviesť aj navrhovaný pakt konkurencieschopnosti pre všetky členské štáty eurozóny. A cieľ je rovnaký — jednoduchšie presadenie vysoko nepopulárnych návrhov.

Vďaka zmluvným dohodám by Európska komisia získala nástroj na zasahovanie aj do tých politík, pri ktorých nemá právomoci na základe zmlúv EÚ. A práve takto sa obídu obmedzenia dané zmluvami EÚ. Obmedzili by sa právomoci národných parlamentov a volené vlády by sa dostali do zmluvnej zvieracej kazajky. Navrhované zmluvy sú ďalším krokom smerujúcim k dedemokratizácii hospodárskych a sociálnych politík.

Politici EÚ vyznávajú neoliberálne štrukturálne reformy ako cestu ku konkurencieschopnosti a úspechu. Skutočnosť je však iná. V modelových krajinách neoliberálnych reforiem — v Latinskej Amerike od 70. rokov 20. storočia a v Európe — sa ukázali ako ekonomicky veľmi nestabilné. Latinskoamerická modelová krajina z 90. rokov — Menemova Argentína — sa zrútila v rokoch 2001 až 2002. Východoeurópske krajiny s neoliberálnym modelom zo začiatku tohto tisícročia — baltické štáty — zasiahla najväčšia recesia v EÚ v r. 2009. Tieto krajiny boli osobitne zraniteľné vo vzťahu ku kríze vzhľadom na ich slabý priemyselný sektor, vysoké deficity bežného účtu a extrémnu závislosť od zahraničných úverov. Západoeurópska modelová krajina Írsko sa zmieta vo dlhoch, ktoré majú svoje korene v deregulácii. Z ekonomického hľadiska je neoliberalizmus neúspešný projekt. Latinská Amerika je ukážkou lekcií neoliberálnych zlyhaní. Zmobilizovali sa sociálne hnutia a voliči vypoklonkovali neoliberálne strany, čo im umožnilo vydať sa stabilnejšou a sociálne inkluzívnejšou cestou rozvoja.

V mnohých periférnych krajinách od Grécka až po Slovinsko kombinácia úsporných opatrení a štrukturálnych reforiem vyvolala silné sociálne protesty. V niektorých centrálnych krajinách, napr. v Nemecku, v Rakúsku a vo Francúzsku, sa zas sformuloval odpor voči navrhovanému paktu konkurencieschopnosti. Prvým krokom bolo podpísanie deklarácie „Nie paktu konkurencieschopnosti“, ku ktorej sa pridalo vyše 7 000 osôb, vrátane mnohých sociálnodemokratických, zelených a ľavicových politikov, odborárov a ekonómov. Tí sa začali mobilizovať proti „prehlbovaniu“ integrácie, ktorá nahlodáva demokraciu a vedie do ekonomickej slepej uličky.

Text vychází v rámci projektu Kritická ekonomie, jehož je Deník Referendum partnerským médiem.