Verejná diskusia o nedávnom nemecko-francúzskom summite poukazovala predovšetkým na symbolický návrh na reformu riadenia eurozóny, ako je napríklad posilnenie kompetencí predsedu skupiny eurozóny. Tieto návrhy vyvolali veľké polemiky, keďže neboli s vládami eurozóny prekonzultované. Tieto povrchné diskusie pritom zakryli oveľa dôležitejší prvok návrhov, ktorý sa bude s veľkou pravdepodobnosťou realizovať, a to zmluvné povinnosti členských krajín eurozóny pri vykonávaní tzv. štrukturálnych reforiem. Tento nástroj nového riadenia sa zrejme stane ústredným prvkom paktu konkurencieschopnosti, ktorý ešte viac okliešti demokratické rozhodovacie právomoci národných štátov.

Hoci by išlo o nový politický nástroj, prax by nová nebola vôbec. Zmluvy vyplývajúce z navrhovaného paktu konkurencieschopnosti by totiž dávali ešte silnejší európsky rámec tomu, čo sa už na základe programov EÚ/MMF realizovalo vo vzťahu k vysoko zadlženým krajinám eurozóny. Či už ide o zmluvné povinnosti pri zavádzaní tzv. štrukturálnych reforiem, ako je zvýšenie flexibility trhov práce, t. j. obmedzenie práv pracujúcich, či o dôchodkové reformy, t. j. znižovanie dôchodkov. V týchto krajinách zásahy vonkajšej politiky posunuli rovnováhu síl v prospech prívržencov neoliberálnych reforiem. Podobné postupy má zaviesť aj navrhovaný pakt konkurencieschopnosti pre všetky členské štáty eurozóny. A cieľ je rovnaký — jednoduchšie presadenie vysoko nepopulárnych návrhov.