Zistila som, že hoci sme v detstve žuli tie isté žuvačky a pozerali tie isté televízne seriály, z detstva sme vyrástli a život ide ďalej. Môžeme využiť jazykovú príbuznosť a tešiť sa, že sa ľahko naučíme cudzí jazyk. Môžeme sa o seba vzájomne zaujímať, nadväzovať na podobnosti a vysvetľovať si rozdiely. Môžeme si vzájomne dovážať svoju kultúru a vyberať si z nej podobne ako z kultúry ktorejkoľvek inej krajiny. Viac už však asi nemôžeme.

S trochou štylizácie môžem povedať, že som slovenská spisovateľka. Zároveň žijem už šiesty rok v Prahe. V Prahe však nežijem ako spisovateľka, mám civilné, ne-umelecké povolanie. V Prahe žijem v inej role ako na Slovensku. O mojom slovenskom spisovateľstve väčšina ľudí v Čechách nevie. V Čechách žijem ne-umeleckým životom zamestnaného človeka. Pohybujem sa v prostredí ľudí síce s vyšším vzdelaním a z toho vyplývajúcim nadpriemerným záujmom o kultúru. Zároveň ale medzi ľuďmi, ktorí nie sú tvorcami umenia a ako konzumenti nevyhľadávajú žiadne výstrednosti. (Samozrejme nechcem paušalizovať. Iste sa aj medzi mojimi priateľmi nájdu fajnšmekri. Napriek tomu vnímam rozdiel medzi, prepytujem, „umeleckou komunitou“ a svetom ne-umelcov, hoci vzdelaných a kultúrne senzitívnych.) Takéto postavenie mi umožňuje nahliadať na kultúru z pozície síce outsidera, ale zároveň z pozície, z akej na ňu nahliada väčšina jej konzumentov.