Sarkazmus nabok. Politickým mýtom o stredoeurópskom tigrovi už hádam neverí ani ich tvorca, aj tak sme ale — minimálne formálne — súčasťou toho „najhlbšie integrovaného jadra“. A hoci našich ministrov nepozývajú na viac či menej dôležité súkromné stretnutia o budúcnosti Európy, na formovaní jej podoby sa môžeme podieľať.

Asi neprezradím tajomstvo, keď poviem, že Európa sa zásadne mení. Hoci sa snaha prorokovať, ako bude vyzerať o pár rokov, približuje v exaktnosti vešteniu z kávovej šálky, jedno je isté — nebude vôbec vyzerať ako dnes. Vynechajme ilúzie návratu k „zlatým časom pred Maastrichtom“, k suverénnym štátom spojeným jednotným trhom. Žiaden zlatý vek nikdy nebol, a keby aj áno, návrat doň je nemožný (pozri napr. tu, a mnohí ďalší — a inteligentnejší — tu). To nám necháva v zásade dve alternatívy, každú s množstvom variácií. Postupný zánik EÚ v jej dnešnej podobe a rozsahu, alebo prehĺbenie integrácie (pričom nik netvrdí, že sa to udeje v dnešnom rozsahu 27(8) štátov).

Predpokladajme, že sa podarí uhasiť požiar v eurozóne a súčasné problémy neprerastú do ekonomickej a politickej kataklizmy. Predpokladajme, že sa problémy podarí zvládnuť do tej miery, že nespustia dezintegračný proces, v ktorom na troskách EÚ začnú niektorí členovia vytvárať úplne nový integračný projekt. A samozrejme, predpokladajme, že sa Mayovia pri výpočte kalendára pomýlili.

V tom prípade bude Európa hľadať cestu z krízy posilnením integrácie. Návrhy na „prenášanie ďalších kompetencií na európsku úroveň“ štandardne pobúria obrancov „národnej suverenity“. Lenže otázka, o čom rozhoduje „Brusel“ a o čom „štáty“ je čiastočne umelá, a čiastočne technická. Umelá preto, že hra o „suverenitu“ nie je hrou s nulovým súčtom. Nie je to „buď my“, alebo „Brusel“. Presun rozhodovania z národnej úrovne na európsku môže znamenať, že verejná moc získa možnosť regulovať procesy, ktoré na národnej úrovni ovplyvniť nedokáže. A technická v tom zmysle, že o tom kde sa má o veciach rozhodovať možno rozhodnúť z hľadiska efektívnosti — efektívnosti v zmysle reprezentácie záujmov tých, ktorých sa rozhodnutie dotýka, a efektívnosti v zmysle možnosti rozhodnutie skutočne realizovať.

Omnoho dôležitejšou otázkou je, kto ten „Brusel“ vlastne tvorí. Kto v ňom rozhoduje, a od čoho sa odvíja jeho legitimita. V plejáde nedávnych i starších vyhlásení o „politickej únii“, „federálnej Európe“, či akokoľvek-sa-to-rozhodnete-nazvať možno identifikovať tri smery uvažovania.

Prvý môžeme nazvať „Európou Angely Merkel“ (hoci dnes sa už nemecká kancelárka od tejto predstavy vzďaľuje — minimálne rétoricky, o jej skutočných záujmoch možno pochybovať, alebo naozaj veľmi pochybovať). V takejto Európe sa nik nemusí zaťažovať zásadnými rozhodnutiami o smerovaní hospodárskej politiky. A nikoho z nich nemožno viniť. Ordoliberálna pravda o „správnej hospodárskej politike“ je pevne daná, vpísaná do kameňa európskych zmlúv, medzivládnych dohôd, či národných ústav. Politická únia je klubom s prísnymi pravidlami. Kto pravidlá poruší, podriadi sa ekonomickému protektorátu „expertov“, alebo je vylúčený. Nástroje solidarity a nadnárodné transfery nie sú v zásade potrebné, keďže v klube sú — z definície — len tí, čo na to majú. Ak existujú, len ako osladenie trpkej medicíny predpisovanej hospodárskej politiky, ktorá navždy betónuje hierarchiu úspešných, a „zaostávajúcej periférie“.

Problémom tejto predstavy je, že robí klub inherentne nestabilným. Problémom ordoliberálnych ekonomických predstáv nie je len to, že sú vhodné pre Nemecko, no majú katastrofálne hospodárske dôsledky pre Portugalsko, či Španielsko (prečítajte si neradostné ekonomické predpovede inštitútu IMK, citlivejšie duše by si však mali pripraviť zásobu Lexaurinu). Nemecký „hospodársky zázrak“ bol v podmienkach menovej únie možný aj vďaka trajektórii, ktorou šla periféria eurozóny. Nestabilita je teda dvojaká. Politická, pretože prísne „očisťovanie“ menovej únie z nej urobí klub Nemecka a niekoľkých jeho hospodárskych príveskov. Nehovoriac o tom, že Európa, v ktorej o základných otázkach rozhodujú vopred dané pravidlá, interpretované technokratickými expertmi, si môže ťažko robiť nárok na demokratickú legitimitu. Nestabilná je aj ekonomicky, pretože predpisovaná hospodárska politika zatvára stále väčšiu časť eurozóny do bludného kruhu recesie a škrtov, a to poškodzuje aj údajne silné ekonomiky centra (opäť odkazujem na štúdiu IMK, prípadne staršie varovania, a pripomínam Lexaurin).

Druhý smer uvažovania o budúcnosti Európy zosobňoval francúzsky ex-prezident Nicolas Sarkozy. Bývalý nemecký minister zahraničných vecí Joschka Fischer ju v nedávnom komentári nazval „medzivládnym federalizmom“. Integráciu posúvajú vpred dohody medzi vládami členských krajín — všetkých, pokiaľ je to možné, alebo úzkej skupiny, aj je to nevyhnutné. Práve zástupcovia štátov (šéfovia exekutív, ministri financií) sú tým „Bruselom“ rozhodujúcim o podobe národných rozpočtov, pravidlách harmonizácie stále väčšieho množstva politík, atď. Niektoré rozhodnutia, či interpretácia pravidiel, sú zverené do rúk komunitárnych inštitúcií, no zásadné kroky sa dejú na medzivládnej úrovni. Čo v praxi niekedy znamená na úzkych či bilaterálnych stretnutiach najsilnejších aktérov.

S takouto konštrukciou v podstate Európa funguje dnes. „Pán-federálna-Európa“ Joschka Fisher to víta, ako jedinú možnú cestu k užšiemu európskemu zjednoteniu (pozri predchádzajúci odkaz). Vzniká v nej však zásadný protiklad: zatiaľ čo sa moc na európskej úrovni koncentruje v rukách exekutív, na národnej úrovni dokážu vlády jej výkon, európske rozhodnutia ktoré robia, stále ťažšie legitimovať. Systém je stabilný dovtedy, pokiaľ sa vlády môžu oprieť doma o stabilné parlamentné väčšiny a podporu verejnej mienky. A to je dnes skôr výnimka. Možnosti prehĺbenia integrácie „zadnými dverami“ sa míňajú no zároveň rastie neochota politického mainstreamu podrobiť súčasné smerovanie integrácie skúške podpory verejnosti. Ak je budúcnosť Európy predstavovaná ako odpolitizovaná, bezalternatívna nevyhnutnosť či vec technokratických rozhodnutí „expertov“, uvoľnený priestor verejnej diskusie okupuje ideologický extrém. Ak sa nediskutuje o tom, akú Európu chceme, kam má integrácia ďalej smerovať, predmetom diskusií sa stáva sama jej existencia.

Východisko môže poskytnúť tretia predstava, formovaná v diskusiách o zastupiteľskej demokracii na európskej úrovni (pozri napr. tu, tu, či tu). O smerovaní Európy by mali rozhodovať (v poriadku, buďme realisti, spolurozhodovať) politici opierajúci sa o európsku demokratickú legitimitu. A to nie je to isté, ako súhrn dvadsiatich siedmych národných. Mechanizmus, ktorým výkonná moc na európskej úrovni vychádza od volených zástupcov ľudu, a je nimi kontrolovaná, musí byť omnoho zrejmejší, než dnes. Federálna Európa potrebuje efektívnu federálnu vládu. No zároveň demokratickú — vládu, ktorá vychádza z európskeho legislatívneho orgánu, a zodpovedá sa mu.

Schválne nepoužívam slová „európsky parlament“ — aby sa nemýlili s konkrétnou, existujúcou inštitúciou, „Európskym parlamentom“. Ako to už býva, je ľahšie povedať, ako by mala politická únia vyzerať, než ako sa k nej dostať. V súčasnom Európskom parlamente sedia zástupcovia všetkých členských krajín. Dnes je však najpravdepodobnejšie, že „integračné jadro“ bude tvoriť užšia skupina krajín, okolo menovej únie. Na vytváraní pravidiel takéhoto jadra sa budú môžu ťažko podieľať europoslanci z krajín, ktoré nie sú jeho súčasťou. To isté platí o kontrole fungovania inštitúcií, ktoré vznikli, alebo boli posilnené, z potreby riadiť efektívnejšie eurozónu: summit eurozóny, euroskupina, atď.

Posilňovanie úlohy národných parlamentov (čo sa v niektorých prípadoch deje — pozri napr. sériu rozhodnutí nemeckého ústavného súdu) situáciu skôr komplikuje, ako rieši. Národní poslanci sú predovšetkým národnými politikmi (hoci v prípade väčšej inštitucionalizácie ich úlohy spolurozhodovateľov o osude Európy nemožno istú „politickú socializáciu“ vylúčiť.). Európske otázky sa tak len stávajú viac rukojemníkmi nesúvisiacich vnútroštátnych medzistraníckych sporov, vydieraní a politických kríz (príbeh konca vlády Ivety Radičovej snáď ani nemusíme pripomínať). Návrhy na rozdelenie Európskeho parlamentu, vyčlenenie skupiny europoslancov z krajín menovej únie, ktorí by zasadali a rozhodovali separátne, podobne ako to robia už dnes lídri, či ministri financií, sú politicky vysoko kontroverzné. Najmä mimo eurozónu. Ak sa to stane, bude to definitívny koniec ilúzii, že máme jednu, jednotnú Úniu, v ktorej neexistujú členovia prvej a druhej kategórie. Keďže taký krok by si vyžadoval súhlas všetkých súčasných členov, je politicky ťažko predstaviteľný. Zatiaľ.

Politický osud Únie závisí od toho, ako sa podarí replikovať staromódnu myšlienku zastupiteľskej demokracie na európskej úrovni. Spoločnú Európu nezachováme tak, že ju budeme chrániť pred Európanmi.