Bývalý riaditeľ štátneho podniku Vodohospodárska výstavba a dnešní osemdesiatnik Július Binder je svojím spôsobom úspešný muž. Do vitríny viac či menej zaslúžených metálov si tesne pred rozpadom federácie mohol pridať ďalšie — azda najpoctivejšie vydreté — ocenenie, ktoré vtedy spravodlivo odrážalo zásluhy jeho nositeľa.

Silácky Binderov povel na bezprecedentné prehradenie pôvodného koryta Dunaja v októbri 1992 vodným dielom Gabčíkovo nielen zásadne zmenil charakter vnútrozemskej lužnej delty. Priklincoval aj hrozivé smerovanie Slovenska po schválení deklarácie o zvrchovanosti Národnou radou v júli toho istého roka, a tým na dlhé roky predznamenal antiekologickú, korupčnú a účelovú povahu budúceho samostatného štátu.

S odstupom času už neprekvapí snáď ani úplných ignorantov spoločenského vývoja, s akou istotou sa v politike skôr alebo neskôr „nájdu“ osoby z binderovho pólu civilizačného spektra. Nejde pritom iba o ich vzťah k hodnotám, ktoré sú univerzálne a presahujú človeka, ale aj tendenciu k akémusi prototypu ich správania v situáciách, v ktorých sa zrelosť meria skôr zdržanlivosťou než pažravosťou a samoľúbosťou.