V prvej polovici roka 2008 sa už hovorilo o finančnej kríze. Nálada vo svete bola ale stále prevažne optimistická, stále sa verilo, že sa to nejako ututlá. Už vtedy ale existovali ľudia, ktorí mali vo veci pomerne jasno. Jedným z nich bol určite Heiner Flassbeck, ekonóm Konferencie Spojených národov pre obchod a rozvoj (UNCTAD).

Flassbecka som videl prvýkrát vystupovať práve v apríli 2008 na konferencii v Ľubľane. Ako hlavný rečník tam vystúpil s príspevkom o úlohe hospodárskej politiky EÚ vo finančnej kríze. Jeho presvedčivá prezentácia zapôsobila. V tom čase totiž vôbec nebolo bežné hovoriť o kríze v Európe, navyše s takou istotou. A mnoho z nás ešte nie úplne chápalo, ako napr. politika nízkych miezd v Nemecku súvisí s prehlbovaním krízy spoločnej menovej únie. Flassbeckove argumenty sú aj dnes rovnako aktuálne, no najaktuálnejší je apel nenasledovať Nemecko ako model hospodárskej politiky v eurozóne.

Na rozdiel od všeobecne rozšíreného obrazu zodpovedného Nemecka, ktoré dopláca na rozpočtových „hriešnikov“ eurozóny, je to práve táto krajina, kto spoločnú menovú úniu systematicky a dlhodobo potápa. Menová únia je totiž účinná v prípade krajín, ktoré sa nedbajú vzdať nástrojov národnej menovej politiky, ktoré chcú zosúľaďovať úrovne inflácie, a ktoré teda menovú politiku zverujú do kompetencie spoločnej centrálnej banky.

Nič z toho nie je prípad Nemecka. Už od vstupu do menovej únie tlačila nemecká vláda na odbory, aby sa v mene podpory národnej konkurencieschopnosti zmierili s nižším rastom miezd. Ak teda niekto praktizoval politiku mzdového dumpingu, z ktorej sa často obviňujú nové východoeurópske členské štáty Únie, bolo to v rámci eurozóny práve Nemecko. Doktrína na vývoze založenej cenovej konkurencieschopnosti teda v nemeckom prípade úplne znegovala princípy efektívnej menovej únie.

V ostatných krajinách eurozóny zatiaľ rástli mzdy zhruba tempom rastu produktivity práce alebo ešte rýchlejšie — v druhom prípade sa to týkalo periférie eurozóny (o tom, prečo to tak bolo, písal na Kriteku Milan Vaňko a onedlho napíše znova). Tu niekde sú korene rastu vnútorných nerovnováh v rámci eurozóny. Deflačná (národná menová) politika Nemecka viedla pri absencii národných mien a štandardnej menovej politiky (kedy by mohli periférne krajiny devalvovať) k priepasti v konkurencieschopnosti medzi Nemeckom na jednej strane a juhom Európy na druhej strane.

Nemecku sa podarilo zvýšiť vývoz a získať väčší podiel na medzinárodných trhoch — odvrátenou stranou nemeckých prebytkov obchodnej bilancie boli ale deficity národných bilancií okrajových štátov. A koniec koncov, ak sa ECB pýši dosiahnutím dvojpercentného inflačného cieľa, tak ho dosiahla len spriemerovaním dvojakého porušenia inflačného cielenia — na euro-periférii, ktorá cieľ prekračovala, a v Nemecku, ktoré ho „podliezalo“.

Nemecká kancelárka Merkelová pripomína dnes už neslávne známeho kapitána lode Costa Concordia. Naviguje EÚ k skalám, ktoré sú jasne zaznačené. Kríza Úniu už naklonila, ale nemecká kancelárka ďalej riadi záchranné práce z pevniny „národných“ záujmov. Keď sa loď potopí, môže sa vyhovoriť na zakopnutie. Dôveryhodnosť výhovorky ale bude rovnaká ako u Schettiniho — blízka nule.

Text vychází v rámci projektu Kritická ekonomie, jehož je Deník Referendum partnerským médiem.