Takto v novom filme Margin Call poučuje skúsenejší obchodník svojho mladšieho kolegu vo firme na Wall Street. Obyčajní ľudia si totiž podľa neho nevedia vážiť, že vďaka finančníkom si mohli kúpiť autá a domy, na ktoré nemali. Nuž, dôsledky šikovnosti finančného sektora si má teraz možnosť okrem čerstvých bezdomovcov a bezautovcov vychutnať celý svet.

Citovaný postoj obchodníka dosť dobre vyjadruje, ako za posledné desaťročia finančný sektor uletel od potrieb reálnej ekonomiky a bežných ľudí. Ak však normálni ľudia nechcú, aby sa na nich kvôli finančným špekuláciám zvalila ďalšia pohroma, je namieste klásť si otázku, ako tomu predísť.

Okrem regulácie derivátového obchodovania sa čoraz viac spomína obmedzovanie pohybu kapitálu. Tejto téme som sa venoval vo svojom februárovom blogu a veľa sa toho nezmenilo.

Aktuálne obmedzenia pohybov na kapitálovom účte v septembri zaviedla napríklad Kostarika. Krátkodobé zahraničné pôžičky domácim subjektom podmienila vkladom vo výške 15 percent z hodnoty investície. Brazília ešte v roku 2009 zaviedla 2-percentnú daň na zahraničný nákup akcií a dlhopisov a v júli tohto roku 1-percentnú daň na finančné deriváty.

Uvedené opatrenia možno považovať za účinné a pragmatické. Zároveň sa ale argumentuje, že brazílske či kostarické opatrenia sú slabé a prichádzajú neskoro. Neskoro preto, že sa aplikujú až po tom, čo nadhodnotené meny prilákali množstvo krátkodobého kapitálu. Ako úspešný príklad sa naopak uvádza Argentína, ktorá v reakcii na krízu v roku 2001 zaviedla kapitálové obmedzenia preventívne na dlhšie obdobie.

Obávam sa, že diskusia o kapitálových obmedzeniach sa nemusí týkať len krajín kdesi na druhom konci sveta. Kríza sa vznáša nad EÚ a rozpad eurozóny resp. odchod niektorej z členských krajín už pomaly ale isto prestáva byť tabu. S opatrnosťou až nedôverou investorov a s jóbovkami ratingových agentúr sa už eurozóna pomaly oboznamuje. V prípade krachu a následnej paniky sa masívny odtok kapitálu čoskoro môže stať krutou realitou.

Bolo by prvoplánové z latinskoamerických skúseností odvodzovať jednoduché recepty pre Európu. Obmedzenia pohybu kapitálu sú o. i. v rozpore s Lisabonskou zmluvou.

Na druhej strane, kríza aktuálnych rozmerov pravdepodobne skôr alebo neskôr povedie k úpravám resp. obchádzaniu európskej legislatívy (v prípade ECB je to už realita). Dôkazom toho je napr. medzivládna zmluva, ktorú členské krajiny uzatvárajú po tom, čo na nedávnom decembrovom samite EÚ Británia odmietla revíziu zmlúv EÚ (mmch. práve kvôli snahe chrániť britský finančný sektor pred dôslednejšou kontrolou zo strany EÚ).

Ak sa už ale má uvažovať za resp. mimo rámec európskeho práva, nebolo by od veci, keby sa tak dialo práve v prospech produktívnej časti hospodárstiev a v prospech kvalitných pracovných miest pre obyčajných ľudí. A vo svetle skúseností z roku 2008 by nebolo od veci pripraviť sa preventívne na najhoršie a mať záložný plán. Diskusia o obmedzeniach pohybu kapitálu bude celkom prirodzene jeho súčasťou.

Text vychází v rámci projektu Kritická ekonomie, jehož je Deník Referendum partnerským médiem.