Zdá sa, že veľká časť strednej vrstvy na Slovensku a v Českej republike si dvadsať rokov myslela, že ekonomická liberalizácia, privatizácia a „prehodnocovanie funkčnosti sociálneho štátu“ (svätá trojica politík ekonomickej pravice) sú iba prázdne slová v štýlových televíznych diskusiách na nedeľné popoludnie, a že jej sa osobne netýkajú. Veď „reformy“ boli dobrou témou na pravidelné kázne a rétorické cvičenia samostredných politikov s refrénom „sociálny štát je neudržateľný“. Ekonomická transformácia sa v takomto ponímaní týkala železničiarov a robotníkov. Sociálne reformy boli zamerané na „lenivých“ Rómov. Privatizácia dôchodkových systémov bola zasa o švajčiarsky dôchodkoch. Kto by ich nechcel?

V Bratislave nedávno protestovali učitelia, ktorí požadujú riešenie dlhodobých problémov školstva — teda najmä viac peňazí pre školstvo. Dnes štrajkujú lekári, ktorí nesúhlasia s tzv. transformáciou nemocníc a chcú aby podvyživené zdravotníctvo dostalo väčší prídel zdrojov. V Prahe tiež protestovali lekári a dnes začali protest piloti ČSA, ktorí nesúhlasia s „reštrukturalizáciou“ firmy a s prevodom časti majetku firmy do zahraničia. Protestujú vyššie triedy, tradičná volebná opora pravice. Úspešní ľudia predurčení na slušnú a materiálne zabezpečenú budúcnosť. Dnes zisťujú, že až tak zabezpečená nemusí byť.

Časť strednej triedy, ktorá je bytostne závislá na verejných financiách, si roky pod sebou pílila konár. Je dnes prekvapená, pretože si myslela, že patrí do rovnakých salónov ako politici a podnikatelia. Teraz zistila, že sa mýlila — celé roky už politický a ekonomický establishment hrá svoj black jack v úplne iných salónoch.

Inštitucionálne reformy, ktoré sa postupne realizujú od roku 1990, sa odôvodňujú predpokladom, že trh alokuje zdroje efektívnejšie ako štát. Vládnuci establishment postupne sprivatizoval ekonomiku a dnes sa snaží spoločnosť pripraviť aj o verejné služby. Takéto reformy však systematicky spôsobujú zníženie zdrojov na výkon činnosti v niektorých segmentoch verejného sektora (napríklad v  zdravotníctve a v dôsledku toho spôsobujú zníženie dostupnosti a udržateľnosti štandardov verejných služieb a ohrozujú výšku zárobkov a pracovné miesta práve v tejto oblasti. Dôležitým modom operandi pri presadzovaní reforiem sa zároveň stalo spochybňovanie spoločenskej a medzigeneračnej solidarity, ktoré tvorili dôležitý hoci neviditeľný tmel spoločnosti. Toto všetko sa akceptovalo a doviedlo nás do situácie, v ktorej sa dnes voľky-nevoľky nachádzajú aj lekári.

Stredná trieda sa roky uchyľovala k egoistickým stratégiám prežitia a roky ignorovala neúprosnú logiku takejto ekonomickej transformácie — dnes sa jej to vracia a ťažko sa jej to chápe. Veď podpora ekonomickej pravice sa dlho zdala byť akýmsi morálnym stanoviskom. Takáto morálka je však aj o tom, že lekári a učitelia sú prebytoční, prípadne ľahko nahraditeľní. Ak pre nič iné, tak pre toto poznanie je súčasný protest lekárov dôležitý. Protest lekárov je dnes potrebné podporiť — podporiť v zmysle, že všetci sme lekári a zároveň všetci sme železničiari.

Text vychází v rámci projektu Kritická ekonomie, jehož je Deník Referendum partnerským médiem.