Predseda Európskej komisie Barroso nedávno predstavil plán rekapitalizácie európskych bánk. Predstavitelia a predstaviteľky EÚ teda podľa všetkého začínajú pripúšťať to, na čo niektorí upozorňujú už dosť dlho. Totiž že súčasná kríza v eurozóne nie je len krízou nadmerného zadlženia vlád členských štátov. Je to aj kríza sektora európskych súkromných bánk.

Návratnosť značnej časti investícií bánk do verejného či súkromného sektora je otázna. Banky tak držia prakticky bezcenné cenné papiere a sú odkázané na finančné injekcie Európskej centrálnej banky. Plán rekapitalizácie by znamenal, že banky by sa pokúsili požadovaný dodatočný kapitál zohnať na trhoch a keby neuspeli, obrátili by na národné vlády resp. na EFSF.

Simplicisti sa budú rozčuľovať, že lejeme peniaze chudobných daňovníkov bohatým bankám. Kto ale vidí za roh, vie, že rozumná reštrukturalizácia dlhov štátov ako Grécko i súkromných bánk je nevyhnutná, ak chceme predísť systémovému kolapsu. Rádobyspravodlivé výkriky „nech skapú“, žiaľ, problém nevyriešia. Pozerať treba skôr do budúcna a prichádzať s konštruktívnymi návrhmi (napr. o potrebe celoeurópskej koordinácie rekapitalizácie bánk a o verejnej kontrole prostredníctvom nadobudnutých podielov už čoskoro napíše na Kriteku Joachim Becker).

Okrem zadlžených štátov a podkapitalizovaných súkromných bánk je však mimoriadne dôležitou zložkou súčasnej krízy nedostatok investícií. Ak sa domácnosti a firmy snažia splatiť dlhy, ak šetria a nemíňajú resp. neinvestujú, vyhliadky hospodárskeho oživenia sú mizivé (podrobnejšie Michal Polák). Jedinou šancou hospodárskeho reštartu tak ostávajú verejné investície.

A verejné investície sa stávajú témou aj na Slovensku. Líder opozície a pravdepodobný víťaz predčasných marcových volieb Robert Fico sa nechal počuť (prvé video, od 14:50), že jednou zo štyroch podmienok, na základe ktorých by v prípade volebného úspechu vyberal koaličného partnera, bude podpora verejných investícií.

Pravdou je, že v tejto oblasti Slovensko zaostáva. Podľa údajov Medzinárodného menového fondu (s. 16) za rok 2009 je na tom Slovenská republika dokonca najhoršie z ôsmich postkomunistických štátov, ktoré rozšírili EÚ v roku 2004 — do tejto oblasti smerovalo u nás ani nie 6 % celkových vládnych výdavkov.

Odporcovia verejných investícií ale argumentujú, že sú drahé a neúčinné — pri malej otvorenej ekonomike Slovenska hrozí, že naliate zdroje nielenže zhoršia rozpočtovú bilanciu, ale sa z ekonomiky ešte aj odlejú do zahraničia. Hoci to môže platiť, zároveň platí aj to, že by malo byť úlohou vlády investície naplánovať tak, aby sa takéto neželané efekty minimalizovali. Ešte lepším spôsobom eliminácie by ale bolo, keby sa program verejných investícií koordinoval na európskej úrovni.

Ďalšou dôležitou otázkou je cielenie verejných investícií a ich efektivita. Je to pochopiteľne otázka ekonomická — ktoré sektory dokážu byť produktívne a potiahnuť hospodárstvo. Zároveň je to ale aj otázka politickej legitimity. Ľudia musia cítiť, že z programov verejných investícií bude osoh. Inak sa môže opakovať situácia okolo schvaľovania eurovalu. Jeho zástancovia tvrdili, že za členstvo v klube sa musí platiť a že výhody členstva, napr. fondy EÚ, stále vysoko prevyšujú jeho náklady. Ľudia si ale iba — nie bezdôvodne — zašomrali, že eurofondy sa aj tak iba rozkrádajú.

Vôbec nie nepodstatnou otázkou je, kde a kto na verejné investície nájde zdroje. Ešte vláda Roberta Fica na protikrízové opatrenia minula zhruba iba polovicu z toho, čo naplánovala. Aktuálne dosluhujúca vláda sa potom už len sústredila na rozpočtovú konsolidáciu. Z čisto technického hľadiska by ale nebol až taký problém dostať sa k zdrojom — pomôcť by mohli napríklad spoločné európske dlhopisy, o ktorých som písal pred týždňom, resp. projektové financovanie Európskej investičnej banky.

Ako to však už býva, najzásadnejšou je otázka politickej vôle. O verejných investíciách sa hovorí ťažko v situácii, keď si na Slovensku ideme zavádzať dlhovú a výdavkovú brzdu; keď Európska komisia plánuje čerpanie zo všetkých fondov EÚ podmieňovať dodržiavaním konzervatívnych kritérií Paktu rastu a stability; či keď krajiny ako Holandsko žiadajú pre „rozpočtových vinníkov“ nútenú správu a obmedzenie národnej suverenity.

Nezlučiteľnosť logiky škrtenia rozpočtov počas krízy a potreby verejných investícií na jej prekonanie si ale snáď začínajú na úrovni EÚ postupne uvedomovať. Vzhľadom na dĺžku kábla, na ktorom si doteraz vedenie EÚ sedelo, je úplne najkľúčovejšou otázkou (nielen ohľadne verejných investícií) to, koľko proces uvedomovania potrvá a či potom už nebude neskoro.

Text vychází v rámci projektu Kritická ekonomie, jehož je Deník Referendum partnerským médiem