Slovenská vláda prišla nedávno s projektom zmenšovania administratívnej záťaže firiem a zlepšovania podnikateľského prostredia. Za svoj vzor si tvorcovia projektu vybrali Singapur, ktorý považujú za mimoriadne úspešný príklad neoliberálnej hospodárskej politiky.

Minister Miškov 6. júna vo svojom prejave vyhlásil: „Chceme byť slobodnou ekonomikou, v ktorej podnikatelia nemajú žiadne prekážky, aby mohli tvoriť zisky, aby mohli zamestnávať ľudí a aby im mohli zvyšovať platy. Chceme byť krajinou v ktorej štát nebude brániť ľuďom mať sa lepšie.“

Tieto slová ma prekvapili, keďže v zahraničných médiách a ekonomických publikáciách sa Singapur vždy spomína ako príklad intervenčného štátu a ako opak Hong Kongu, ktorý je typickým reprezentantom ekonomiky založenej na neobmedzenom voľnom trhu.

Zhodou okolností mám kamaráta zo Singapuru, ktorý tak ako ja študuje ekonómiu na univerzite v Británii. Počas rozhovorov s ním a následnom prieskume na internete som sa dozvedel množstvo zaujímavých informácii, ktoré zásadným spôsobom spochybňujú predstavu slovenských politikov o Singapure ako o ekonomike s minimálnou mierou štátnych zásahov.

Zaujímavou oblasťou je napríklad bývanie. Osemdesiatpäť percent singapurského obyvateľstva žije v budovách, ktoré boli postavené a sú spravované štátom. Bývať v takýchto nájomných bytoch pritom nie je vôbec známka nízkeho spoločenského postavenia alebo zlej ekonomickej situácie.

Singapurský štát pre svojich občanov vybudoval rozmanité typy ubytovacích možností, od jednoduchších až po luxusné. Tieto byty potom štát predáva alebo prenajíma obyvateľstvu, cena závisí od kvality bytu.

Singapurská vláda sa rozhodla nenechať otázku bývania na súkromný sektor kvôli tomu, aby bola schopná zabezpečiť rýchlu výstavbu ubytovacích kapacít, a aby bolo bývanie dostupné pre každého. V oblasti bývania pripomína Singapur skôr silný sociálny štát a nie nejaký vybájený raj neoliberálov.

Vláda dokonca využíva svoju skoro monopolnú pozíciu na trhu s nehnuteľnosťami aj na to, aby šírila spoločenskú harmóniu a dobré spolužitie ľudí rôznych náboženstiev a národností. V Singapure platia štyri oficiálne jazyky, existuje asi päť hlavných náboženstiev, žijú tam ľudia čínskeho, malajského a indonézskeho pôvodu.

Vláda dohliada na to, aby v každej obytnej budove boli zastúpené všetky národnosti a náboženstvá vo vyrovnanom pomere. Usiluje sa napomáhať tomu, aby sa jednotlivé sociálne skupiny miešali a aby nevznikali kultúrne getá.

Minister Miškov vo svojom prejave vyhlásil, že „koncepcia silného sociálneho štátu zlyhala“ a v tom istom prejave označil Singapur ako „náš vzor a náš cieľ“. Je zrejmé, že Singapur vôbec nepozná.

Dane v Singapure sú síce nízke, no progresívne. Sadzba pre daň z príjmu fyzických osôb sa pohybuje od 0 do 20 % v závislosti od výšky príjmu. Korporátna daň je tiež progresívna — malé firmy, ktorých zisk je do 300 000 singapurských dolárov zaplatia iba 8,5 %. Pre väčšie firmy platí sadzba 17 %.

V Singapure vláda cez daňový systém podporuje nové začínajúce firmy, ktoré počas prvých troch rokov svojej existencie nemusia zaplatiť korporátnu daň na prvých 100 000 dolárov zisku. DPH, čo je degresívna daň, ktorá postihuje viac chudobných ako bohatých, je iba na úrovni 7 %.

Porovnajte si to so Slovenskom, kde je rovná daň z príjmu fyzických aj právnických osôb, žiadna progresivita, sadzba DPH je až 20 %, a pritom neexistujú výnimky a znížené sadzby pre základné tovary ako potraviny. Neuveriteľných 70 % daňových príjmov slovenského štátneho rozpočtu pochádza z nepriamych daní ako DPH a iné spotrebné dane, ktoré sú v princípe degresívne.

Keď si to zhrnieme, tak v Singapure sú síce dane nízke, no jednotlivci a firmy s vyšším príjmom zaplatia vyššiu sadzbu. Oproti tomu slovenský daňový systém je degresívny — čím je daňovník bohatší, tým nižšie je jeho celkové daňové zaťaženie.

Ďalším dôkazom silnej prítomnosti štátu v singapurskej ekonomike je štátne vlastníctvo firiem v telekomunikáciách, doprave, bankovníctve a sieťových odvetviach. Vládny investičný fond Temasek Holdings vlastní poskytovateľa elektriny, vody a plynu, hlavnú leteckú spoločnosť, letisko aj prístav, banky, najväčšieho telekomunikačného operátora, či firmy pôsobiace v doprave.

Jednoducho takmer všetky veľké podniky, ktoré boli na Slovensku už dávno sprivatizované, sú v Singapure stále v rukách štátu, a napriek tomu singapurská ekonomika prosperuje a rastie rekordným tempom. Zdá sa mi bizarné, že práve slovenskí pravicoví politici, ktorí zastávajú politiku privatizácie všetkého štátneho majetku si vyberú za svoj vzor na ďalšie obdobie Singapur. Zjavne si neuvedomujú, že svojou radikálnou neoliberálnou politikou už dávno Singapur predbehli.

Tak, ako sa španielski dobyvatelia hnali za bájnym Eldorádom ukrývajúcim sa niekde uprostred pralesa, sa slovenskí pravicoví politici ženú za vidinou jednoduchého sveta, v ktorom stačí, že štát oslobodí podnikateľov z okov regulácie a daní, a tí zázračným spôsobom vytvoria nesmierne bohatstvo a tisíce pracovných miest. Za vzor si pritom vybrali Singapur, a to bez toho, aby si jeho ekonomickú politiku naozaj podrobne preštudovali.

Keby tak urobili, zistili by, že Singapur vôbec nie je tým vybájeným rajom neoliberálnej ekonomickej politiky, za ktorý ho považujú. Znižovanie byrokracie je často správna vec, no typické pre dnešné Slovensko je, že vláda sa snaží znižovať len administratívnu záťaž podnikateľov, nie všetkých občanov tejto krajiny.

Text vychází v rámci projektu Kritická ekonomie, jehož je Deník Referendum partnerským médiem.