Slovenská vláda prišla nedávno s projektom zmenšovania administratívnej záťaže firiem a zlepšovania podnikateľského prostredia. Za svoj vzor si tvorcovia projektu vybrali Singapur, ktorý považujú za mimoriadne úspešný príklad neoliberálnej hospodárskej politiky.

Minister Miškov 6. júna vo svojom prejave vyhlásil: „Chceme byť slobodnou ekonomikou, v ktorej podnikatelia nemajú žiadne prekážky, aby mohli tvoriť zisky, aby mohli zamestnávať ľudí a aby im mohli zvyšovať platy. Chceme byť krajinou v ktorej štát nebude brániť ľuďom mať sa lepšie.“

Tieto slová ma prekvapili, keďže v zahraničných médiách a ekonomických publikáciách sa Singapur vždy spomína ako príklad intervenčného štátu a ako opak Hong Kongu, ktorý je typickým reprezentantom ekonomiky založenej na neobmedzenom voľnom trhu.

Zhodou okolností mám kamaráta zo Singapuru, ktorý tak ako ja študuje ekonómiu na univerzite v Británii. Počas rozhovorov s ním a následnom prieskume na internete som sa dozvedel množstvo zaujímavých informácii, ktoré zásadným spôsobom spochybňujú predstavu slovenských politikov o Singapure ako o ekonomike s minimálnou mierou štátnych zásahov.

Zaujímavou oblasťou je napríklad bývanie. Osemdesiatpäť percent singapurského obyvateľstva žije v budovách, ktoré boli postavené a sú spravované štátom. Bývať v takýchto nájomných bytoch pritom nie je vôbec známka nízkeho spoločenského postavenia alebo zlej ekonomickej situácie.