Každý, kto sa zaujíma o nedávne dejiny stredoeurópskej transformácie, by rozhodne nemal obísť knihu Jana Drahokoupila Globalizácia a štát v strednej a východnej Európe. Politika priamych zahraničných investícií. Kniha poskytuje nesmierne bohatý a teoreticky i metodologicky poctivo spracovaný materiál a dáva odpovede na mnohé kľúčové otázky. Zaujímavá a podnetná je hneď v niekoľkých ohľadoch. Globalizácia je pomerne frekventovaný pojem v politike, ekonómii, i v akademickej sfére, avšak často sa používa príliš neuchopiteľne. Drahokoupilova kniha koncept rozmieňa na drobné a poskytuje empiricky podrobný popis praktických mechanizmov, ktoré abstraktnému pojmu globalizácia dávajú celkom konkrétnu tvár. Kniha je ďalej veľmi hodnotným príspevkom z hľadiska teórie štátu — je to jedna z najkvalitnejších štúdií závislého spôsobu integrácie v podstate periférnych častí Európy do štruktúr nadnárodného kapitalizmu. Kniha určite osloví aj tých, ktorí sa zaujímajú o najnovšie dejiny tohto regiónu — zmapovanie špecifík politickej ekonómie transformácie višegrádskej štvorky je aj bez ohľadu na výskumný cieľ knihy samo o sebe obohacujúce. No a určite nie v poslednom rade publikácia poskytuje originálny popis a interpretáciu stredoeurópskej politickej praxe na prípade priamych zahraničných investícií.

Drahokoupil sa svojou knihou v zásade snaží odpovedať na otázku, čo spôsobilo konvergenciu národných stratégií v krajinách V4, a čo teda viedlo k formovaniu „štátov konkurencieschopnosti“ (competition states) v tomto regióne, resp. sa zamýšľa nad tým, prečo k tomuto momentu prichádza až desať rokov po páde komunizmu. Autor argumentuje, že na to, aby sa štát internacionalizoval, nestačia iba štrukturálne tlaky vonkajšieho prostredia — tie musia do lokálneho prostredia preložiť a adaptovať domáci nositelia transnacionalizácie. K tomuto záveru Drahokoupil prichádza na základe analýzy jednej z najdôležitejších súčastí stratégie transformačných štátov — politiky vzťahu k priamym zahraničným investíciám (PZI). Predmetom analýzy je primárne prípad Českej republiky, ale nemalý priestor kniha venuje tiež jeho porovnávaniu s ostatnými krajinami višegrádskej štvorky a do menšej miery aj so Slovinskom.

V prvej kapitole autor kvalitne mapuje teoretické rámce, ktoré sú relevantné pri snahe zodpovedať ústrednú otázku knihy, teda čo spôsobilo konvergenciu národných stratégií v krajinách V4. Stavia proti sebe dve súperiace interpretácie. Prvá kladie dôraz na vonkajšie faktory — záujmy nadnárodného kapitálu, tlaky medzinárodných inštitúcií vrátane EÚ, diskurz neoliberalizmu a pod. mali stredoeurópske štáty unifikovať a začleniť do štruktúr globálneho kapitalizmu. Druhá interpretácia kladie dôraz na vnútorné faktory — domáce inštitúcie a politicko-ekonomické štruktúry, ktoré mali spôsobiť, že vyššie uvedené externé štrukturálne konvergentné tlaky povedú v jednotlivých štátoch k rôznym dopadom, interpretáciám a politikám. Drahokoupil tento rozkol prekonáva formulovaním vlastného rámca, ktorý konvergenciu vo V4 interpretuje ako proces internacionalizácie štátu prostredníctvom „nadnárodne formovanej domácej politiky“ (transnationally constituted domestic policies).

Cieľom druhej kapitoly je sumarizovať a periodizovať ekonomické dejiny 90. rokov v krajinách V4 vo vzťahu k PZI. Autor predstavuje národno-štátne projekty zo začiatku desaťročia, ktoré — až na maďarskú výnimku — zahraničným investorom nepriali, a to napriek tomu, že v celom regióne už dominoval koncept neoliberálneho transformačného štátu (radikálna liberalizácia, čiastočná privatizácia a sociálna kompenzácia dopadov transformácie). Tieto projekty z rôznych dôvodov v druhej polovici dekády zlyhali. Zmena postoja štátu voči PZI prebehla v Poľsku postupne, zatiaľ čo v republikách bývalého Česko-Slovenska nastal radikálny zlom naraz v roku 1998. Na prelome tisícročí už v celom regióne V4 dominoval koncept štátu, ktorý svoju hospodársku i sociálnu politiku podriaďuje súpereniu o prilákanie PZI. Ekonomiky regiónu sa tak úspešne internacionalizovali, avšak preukázateľne závislým spôsobom.

Aj keď tretia kapitola nie je vyvrcholením knihy, rozhodne patrí medzi jej najzaujímavejšie a najprínosnejšie časti. Na základe rozsiahleho zmapovania existujúcich zdrojov a čerpajúc z rozhovorov s aktérmi v nej autor v podstate rekonštruuje príbeh českej postsocialistickej transformácie. Hlavnú úlohu hral bezpochyby český premiér Václav Klaus a jeho tím radikálnych neoliberálnych reformátorov. Nimi presadený režim národnej akumulácie spôsobil, že zahraniční investori sa — napriek svojmu záujmu — dostali k českému kapitálu iba v malej miere. Reformátorom oponovala druhá skupina — Drahokoupil ju nazýva „gradualisti/industrialisti“. Tu treba poznamenať, že obe konkurenčné skupiny sa tešili značnej politickej autonómii, ktorú umožňoval napr. fakt, že — na rozdiel od Poľska či Slovinska — štát ovládal štátne podniky. Ďalším faktorom autonómie bola izolovanosť rozhodovania od spoločnosti a záujmových skupín — napr. české odbory v prvých rokoch po zmene režimu podporovali neoliberálne reformy. Gradualisti sa zasadzovali za postupnú liberalizáciu a privatizáciu, čiže za opatrnejšiu transformáciu. V otázke formy privatizácie preferovali industrialisti štátom riadenú reštrukturalizáciu českých podnikov a ich následný predaj zahraničným investorom.