Pretrvávajúce problémy v rámci eurozóny sa stále do veľkej miery prezentujú ako čisto dlhový problém nezodpovedných vlád. V tejto súvislosti môže byť užitočné pripomenúť si v krátkosti pomerne starý koncept optimálnej menovej oblasti.

Za otca tohto konceptu možno považovať Roberta Mundella, ktorému bola v roku 1999 za analýzu optimálnych menových oblastí a fiškálnej a menovej politiky pri rôznych kurzových režimoch udelená Nobelova cena za ekonómiu. Mundell sa už v roku 1961 v článku A Theory of Optimum Currency Areas zaoberal optimálnou veľkosťou menovej oblasti, ktorú definuje ako oblasť, v rámci ktorej existujú pevné výmenné kurzy.

Na zodpovedanie tejto otázky navrhol analýzu nákladov a výnosov, kde za prínos menovej oblasti považuje zníženie transakčných nákladov a za náklad problém stabilizácie ekonomiky, ak rôzne regióny oblasti čelia asymetrickým šokom a ceny a mzdy sú nepružné.

Inými slovami, ak napríklad zmena spotrebiteľských preferencií zvýši dopyt po výrobkoch z jedného regiónu menovej oblasti na úkor druhého, dochádza pri fixnom výmennom kurze a nepružných mzdách a cenách k nerovnováhe, ktorá spôsobuje prehriatie ekonomiky a postupný rast cien v jednom regióne a defláciu spojenú s recesiou a nezamestnanosťou v druhom regióne.

Ak majú navyše obidva regióny spoločnú menovú politiku, tá sa môže pokúsiť stabilizovať infláciu v prvom regióne, ale len za cenu prehĺbenia recesie v druhom regióne. Podobne ak sa centrálna banka pokúsi stimulovať recesiou zasiahnutý región, uvoľnenie menovej politiky ďalej zvýši infláciu v prvom regióne. Je jasné, že za tejto situácie spoločná menová politika nie je schopná stabilizovať oba regióny naraz.

Popísaná situácia je mierne odlišná v prípade, ak sa jedná o dve krajiny s vlastnými centrálnymi bankami, ale s pevným výmenným kurzom. V tomto prípade sa dá očakávať, že krajina, ktorá čelí pozitívnemu šoku, bude reagovať sprísnením menovej politiky, a udrží tak domácu cenovú stabilitu.

Ak chce druhá krajina udržať pevný kurz, musí obnoviť rovnováhu platobnej bilancie cez zníženie domácich cien a miezd. To sa však dá pri nepružných mzdách a cenách dosiahnuť len za cenu recesie a nezamestnanosti. V tomto prípade tak krajina čeliaca negatívnemu šoku nesie celé bremeno obnovenia rovnováhy.

Popísaný negatívny vývoj sa však môže stlmiť, ak medzi regiónmi existuje dostatočná mobilita práce a kapitálu. Nezamestnanosť a tlak na zmenu miezd a cien je nižší, ak dochádza k presunu faktorov produkcie (práce a kapitálu) z recesiou postihnutého regiónu do regiónu prežívajúceho expanziu.

Z Mundellovho článku teda vyplýva, že symetria šokov (resp. synchronizácia hospodárskych cyklov), pružnosť cien a miezd a mobilita faktorov produkcie sú dôležité charakteristiky optimálnej menovej oblasti. Ďalší autori neskôr k týmto charakteristikám pridali otvorenosť a prepojenosť ekonomík a ich dostatočnú diverzifikáciu, integráciu finančných trhov, prípadne dokonca fiškálnu a politickú integráciu.

Od zrodu teórie uplynulo päťdesiat rokov a neokeynesiánska makroekonómia, z ktorej teória čerpala, bola v rámci hlavného prúdu makroekonómie prekonaná. Napriek tomu sa dá skonštatovať, že hlavné závery teórie sú platné aj dnes.

Text vychází v rámci projektu Kritická ekonomie, jehož je Deník Referendum partnerským médiem. Druhá část komentáře vyjde zítra