Nadránom na Facebooku sú bulváre prázdne. Stretnem tam iba ľudí bez spánku s veľkými statusmi pod očami. Večer to vyzerá ako v piatok na Times Square, kazatelia apokalypsy stoja vedľa predavačov lístkov na muzikál. Pristavím sa, zapálim si cigu, popočúvam, čo vravia, pozriem si jedálne lístky japonských vývarovní, rozvoz po celej Bratislave, okrem Devína. Na chvíľu skočím k Veve do Modry, k Petrovi na protest, niečo podpíšem, aby Jackson nezabíjal v novom filme o nesmrteľnosti hrdinov zvieratá. Kto bol na plese, čo si opekali, prečo prestali jesť mäso a tlačia iba šťavy. Pozriem si slnečníky, cestujem do Nepálu, kamarát leží v 5000 metroch nad morom s horúčkou, so šerpom, píše, že mu varí čaj z trusu jakov. Vrátim sa domov, do tepla, ticha, tíšenia bolesti.

A idem na vec. Nikdy som nevidel toľko cynizmu, ako dnes. Rasisti sa už nehanbia hlásiť sa k Novembru, premiér sa hanbí čoraz viac. Jedni veria, že za všetko zlé môžu komunisti, sú všade, ako židia v  Dickovej novele Majster z vysokého zámku. A posmievajú sa tým, čo považujú výbuch egyptského autobusu v Asuáne za tajomnú liturgiu iluminátov. Svet slovenskej nenávisti je plný nadprirodzených bytostí. Brusel je v rukách liberálov, čo sú iba lepšie oblečení komunisti a chcú zobrať Cyrilovi a Metodovi svätožiaru. V kruhoch agresívneho katolíckeho nacionalizmu je to horšie, než obriezka sprevádzaná degustovaním pravej kresťanskej krvi, panenskej, z prvého prešu.

V Istropolise je nabité. Prednáša analfabet z Guatemaly, pije iba fair trade kávu, žuje koku, vyvrcholenie mayského kalendára si chce prefičať. Koniec určite príde skôr, než spapkáte celý adventný kalednár, ak ho nejete ako ja, celý, ráno po mikulášskej noci. No jeho turné je vypredané aj na budúci rok, keby náhodou nastala chyba vo výpočte. Neveríme budúcnosti, neveríme, že nejaká príde, alebo aspoň bola, no zúrivo bojujeme za to, aby bola lepšia a krajšia. Ako radosť z blížiacich sa letných prázdnin na vyprahnutom sídlisku v inom svete, keď bol ešte Patrik Tkáč kramársky chalanko s drevenou tenisovou raketou Dunlop.

Neveríme ničomu, lekárov riadi Fico, učiteľov ovláda démon, inak by predsa nehodili starostlivosť o deti na rodičov, aká krutá vec. Z presvedčenia sa stáva morálný gýč, na premiére filmu Zuzy Piussi stretnete takých ľudí, o ktorých ste dúfali, že ich už po tom všetkom neuvidíte a Belize ich nikdy nevydá do Bratislavy. Foriem výsmechu a opovrhnutia je nekonečné množstvo, preskupujú sa do nových konštelácií, nikdy im nechýba inšpirácia. Je to cyklická porucha. Poskytuje kognitívne opojenie, no pripravuje o čistotu. O jej najstaršie podoby. Z čias, keď nebolo ceremoniálne prežívanie sveta patetické. Keď sme šnupali čiaru života. A nehanbili sa za našu vieru v ľudskú celistvosť. Nenakazení. Ako Facebook pred jeho prvým lajkom.